Miestnosť preťal neľudský výkrik, ktorý mrazil až do kostí. Keby sa v blízkosti potulovali ľudia, padli by na zem s večným strachom vrytým v tvári a pohľadom mŕtvych očí upreným na ten polmesiac, ktorý bol tak vzdialený...a zdal sa byť tak blízko, akoby na dotyk...
„Prečo ? Povedz mi, prečo ?!,“ zrevala na Dreynarda a z kútikov jej stekala jedovatá pena.
„Bola si chorá, Caline ! Tvoja psychika bola zruinovaná, časom by si sa zabila sama - “
„Chceš povedať, že to za to stálo ? Pokračovať ako netvor niekde na hrane smrti a života a a – ,“ zmĺkla a pozrela sa na zachmúrené tváre jej už bývalých priateľov. Priateľov ? Ťažko to mohli byť priatelia, keďže ich vôbec nepoznala. Vlastne - odkedy prvýkrát otvorila oči v novom tele, kráča s nimi ako poslušný pes. Ale to sa dnes skončilo.
„Nehrajte sa na mojich záchrancov, vy netvory. Oddnes budem hľadať hocijaký spôsob, ktorým sa dostanem preč z tohto sveta,“ povedala pološeptom a pomaly prešla prahom.
„Kam ideš ? Caline, nemôžeš odísť, ani sa zabiť ! Caline !,“ kričal Sir Dreynard, no na Caline to účinkovalo ako zimník na mŕtveho. Chytro prikázal Alriasovi a Lifrayemu aby šli za ňou, no kým tí dvaja vybehli na dvor, po Caline nezostalo ani stopy.
„Prečo tu stojíte ako soľné stĺpy ?,“ zrúkol na nich, keď sa hrmotným krokom prihnal na terasu, kde tí dvaja stáli opretí o zábradlie. Ignorancia priam sršala z ich postoja. Až keď sa ticho nepríjemne predĺžilo, opýtal sa ho Lifraye:
„Prečo ju máme hľadať, Sir ?“
„Pretože je členkou nášho klanu, vy sprostáci.“
„Ona si to nemyslí,“ povedal Alrias.
Dreynard k nemu pomaličky podišiel a jedinou rukou ho zdrapil za jeho plášť.
„Mne je jedno, čo si tá suka myslí. Odpradávna držia deti s otcom, a pokiaľ nie, otec si vyhradzuje právo na to, aby zabil všetky svoje neposlušné deti. Ak ju nenájdete, trest vás neminie.“
Pustil ho na zem a hlavu mu za hlasného prasknutia vykrútil dozadu, takže Alrias sa zviezol na zem ako bezmocná handrová bábika. Jeho ochrnutie bude trvať určitý čas.
„Vy možno máte svoje frajerské postoje a rečičky, maličké schopnosti a možno túžbu sa stať strachnaháňajúcimi upírikmi,“ zasmial sa zvukom, ktorý pripomínal rinčanie reťazí v prázdnej temnici. „Ale ja mám moc. A ja som vás premenil. Moje príkazy nech sú vám všetkým. Rozumiete ?“
Lifraye prikývol, aj keď jeho tvár prezrádzala čosi iné; zdvihol Alriasa a navrátil mu hlavu do pôvodného stavu. Nemohol sa hýbať, no očami zlostne prebodával Dreynardov obraz. Sir sa v duchu zasmial nad ich odutými výrazmi a povedal:
„Mám vás rád, chlapci. A budem vás mať radšej, keď mi dovediete Caline späť. A ešte niečo – vzhľadom na toho kresťanského psa, ktorého máme v pätách, budeme spať každý na inom mieste. Mám plán.“
Lifraye prikývol aj za nemohúceho Alriasa a potom ich zhltla hmla, ktorá sa každé ráno priplazila z Temže ako veľký biely had a pokryla stopy po vyčíňaní živých, ale aj mŕtvych...
New York, 2156
Nicole tuho stisla svoju kamarátku a kolegyňu v jednom, slečnu Lucy, a ponáhľala ku krajnici, aby stihla zastaviť žltý taxík, ktorý si to míňal ulicou. Nanešťastie sa musela zastaviť – Lucy sa ohla a z úst jej vyšplechla podivne sfarbená tekutina – údajne zmes vodky, Martini, piva, vína... Lucy nebola z tých, čo odmietnu pohárik. A taktiež si príležitostne šnupla.
„Vyzerá to ako ten slíž v hračke, s ktorou som sa hrávala ako malá. Vieš, taká, čo keď ju stlačíš, tak vypúli očiská,“ rozrehotala sa Lucy, keď zhodnotila svoje zvratky, ktoré teraz krášlili chodník.
„Zaujímavé,“ povedala jej na to Nicole a po krátkom zhodnotení situácie sa rozhodla, že pôjde pešo až k jej domu. Bolo to poriadne ďaleko, no o dvanástej v noci bola len malá nádej, že popri bare prejde nejaký ďalší taxík. Odviezť ich nemal kto, každý kto mohol, sa zrezal pod obraz boží.
„Prečo nie si opitá, Nicky ? Pila si predsa všetko, čo ja, tak prečo nie si opitá ?“
„Som opitá, to sa ti len zdá, že nie,“ odvetila Nicole nervózne a zatriasla ňou. Tá sa zasmiala a začala si pospevovať akúsi neslušnú pesničku, ktorú ju naisto naučil Nick, keď jej v súkromnom apartmáne, ďaleko od jeho poriadkumilovnej ženušky, „vyšukával mozog z hlavy“, ako to Lucy nazývala. Prešli už pár ulíc, keď jej vietor takmer strhol čapicu. Zima jej, prirodzene, nebola, no nechcela stratiť ani punc dôveryhodnosti. A to aj napriek tomu, že Lucy si ďalšie ráno nebude pamätať vôbec nič z toho, čo sa udialo dnes. Ostatní na tom budú rovnako, no bol tam barman a ďalší, ktorí ju videli, ako odchádza s Lucy pod pazuchou. Bol to veľký risk, keby ju...
Z úvah ju vyrušili kroky. Zastala. Vietor fúkal ako divý, no ona nebola jednou z tých, ktoré by to pripísali jemu na vrub. Ak začula kroky, boli to kroky. Pohla sa, no ten zvuk sa už neozval, až kým neprišli na Wrighton’s Street. Kroky sa ľahko odrážali od asfaltu a vytvárali chmáry v Nicolinej mysli. Anjeli ? Tí sotva. Nicole neurobila nič zlé, pre čo by ich Boh za ňou poslal. Všetci tí tamhore boli strašne naivní. A Edward zomrel pred pár mesiacmi... Démoni ? Nie, cítila by ich. Upíri ? O tých už nepočula tisícky rokov...
Alebo predsa len oni ?
„A teraz vydaj všetko, čo máš, kráska,“ ozvalo sa jej za chrbtom. Len čo sa otočila, zbadala pred sebou chlapa v tmavej bunde, s očami vyjadrujúcimi žiadostivosť. V rukách si prehadzoval nôž. Nebol sám, zo strán prišli jeho kumpáni, ktorí pripomínali hyeny. Nicole pustila poloomdletú Lucy na zem a vykročila k chlapovi. Ohrozoval ju nožom, no aj napriek tomu mu odopla bundu. Potom nasledovala košeľa. Chlap na to pozeral s údivom a smial sa jej odvahe.
„To si nečakal, čo ?,“ spýtala sa ho tlmeným hlasom. Aj keď bolo vonku chladno, chlapovi sa od toho neurobila ani husia koža. Zohrievali ho jej dotyky. Rukami pomaly prešla pomedzi jeho bradavky, dotýkajúc sa jeho čiernych chĺpkov, pozdĺž hrudnej kosti.
„Vidíte to chlapi ?,“ zvolal neveriacky, na čo mu väčšina odvetila, že je opitá a nevie, čo robí. Nicole to však vedela veľmi dobre.
„Sú veci, ktoré sa páčia každému chlapovi.“ Vrátila sa nahor. „Ale aj také, ktoré neznesie nikto. Ani ty,“ povedala pošepky a urobila to. Prsty zaborila medzi jeho rebrá a s pukotom ich od seba oddelila. Vytrhla prednú časť hrude a odhalila tým srdce, ktoré robilo posledné zo svojich búchaní. Belavé pľúca sa dvakrát naplnili a vyprázdnili, z cievok, žíl, a tepien sa vylialo more krvi. Muž čosi zachrochtal a zvalil sa na zem.
„Ježíšku na krížku,“ zaskučal jeden zo zvyšných banditov. Keď sa k nim obrátila, dali sa na útek. Nebolo im to však nič platné – posledný obraz, s ktorým vyhasol aj ich život, bola sivá príšera s tesákmi, aké ešte nikto nikdy nevidel a s očami, v ktorých blčali večné plamene pekla...
Londýn, 1666
Tmavá postava sa zohla nad kryptu a napred vystrekla niečo z fľaštičky, ktorá sa na mesačnom svete blysla ako hviezda. Dvere zavŕzgali, aj keď sa ich snažil čo najtichšie otvoriť. Kresadlom sa mu podarilo vzbudiť plameň malého svietnika, ktorý si vzal dovnútra. Čosi zašuchotalo. Istotne to bol nejaký potkan hľadajúci úkryt, pomyslel si, no opravil sa, keď si posvietil na dlážku. Suché lupene z množstva ruží tu zostali a odolávali veku. Priložil svietnik k tabuli, na ktorej si prečítal:
Caline Tilly Renoren, nar. 21.6.1644 - z. 24.1.1664, Čo nám Boh vzal, to nám aj vráti. Odpočívaj v pokoji.
Je to ona. Otvoril batoh a vedľa hrobu si položil nástroje, ktoré mal pripravené na to, aby zniesol ďalšieho upíra zo sveta. Už žiadna hostia, nebude strácať čas tým, že sa s nimi bude hrať na mačku a myš. Nestihol však vybrať striebornú dýku z batohu, keď vnútro krypty rozsvietilo svetlo fakle.
„Kto ste ?,“ zvolal mužský hlas. Bol to správca cintorína, mieril na neho pištoľou a nevyzeral, že ju tak skoro odloží.
„To som ja. Nicholas Zverenhoff,“ povedal muž apaticky.
Správca sa zasmial a pištoľou mu pohrozil:
„Vy ste ten blázon ? Bol som upozornený na váš príchod sem, pane. Vypadnite. Vypadnite, inak položím vaše kosti do toho hrobu !“
Spratal si svoje veci a opustil Downyard Sematary. Kokoti, zašomral na adresu troch prešibaných upírov...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár