Chcem byť úprimná...

Dnes večer aj ja pridávam blog , ktorý asi nebude hovoriť o ničoma nikam nevedie.. a je možno súci rovno do koša... pravdepodobne to neskôr vymažem. Mám len v hlave priveľa slov. Slov , ktoré musia ísť von inak.. inak bude zle.

Dnes som sa donútila rozmýšlať, o niečom o čom bolo ľahšie neuvažovať vôbec. Bolí to, uvedomovať si, že musím ísť proti sebe samej. Proti tomu čo cítim.. ale len takto sa to môže zmeniť.

Chcem byť k tebe úprimná, možno len tak môžem byť konečne úprimná k samej sebe.. ale mám strach, že tým pokazím viac než doteraz..
Nemá zmysel čakať na niečo čo nepríde..
Na niečo čo nikdy nebolo... a dnes viem, že som mala na očiach len jedny hrubé okuliare, ktoré síce neboli ružové ale aj tak som cez ne videla a súdila len podľa toho čo cítim ja.
Predpokladala som, že ak pre mňa jeden dotyk znamená pol sveta, pre teba to bude rovnako.
Myslela som si , že ak si hovoril slová mám ťa rád, mohli znamenať trochu toho čo cítim sama.
Mýlila som sa ešte aj v tom, že ťa dokážem brať len ako priatela. Nedokážem.. aspoň nie teraz.
Vždy si bol viac, viac ako všetci ostatní. Nikdy som nikomu nedovolila aby so mnou mával tak ako môžeš ty.
A predsa.. vzdať sa toho všetkého je ako stratiť pol sveta.
Mám strach, že to priatelstvo, ktorým to všetko začalo, som si ohrozila a ničím si ho sama.
Mám strach, že som pre teba vždy bola len to malé dievčatko, ktoré ťa má rado, ktoré ťa zbožňuje.. a ktoré máš aj ty rád.. ale len rád. Nie, že by to bolo zlé. Boli dni, a nie tak dávno, keď som neverila, že by si ma niekedy mohol mať rád ako inak.. ako svoje dievča. Vtedy som bola vďačná za to, že mi dôveruješ, za to , že ti môžem kedykoľvek napísať... za to , že ti na mne záleží. Aj som vďačná, za mnohé..
Potom si mi dal šancu, len malú ale ja som si ju sama pretvorila. Stala sa z nej možnosť. Možnosť, že raz predsa by si mohol.. že by som ja mohla.. že by sme mohli spolu. Ale príliš som tomu uverila, aj keď mi v hlave naskakovali výstražné výkričníky. Môj rozum ma upozorňoval, že nesmiem uveriť, že sa nesmiem na tú možnosť príliš upnúť..
Ale kedy som ja poslúchala viac rozum ako srdce...
Dnes viem, že som mala konať racionálnejšie. Možno by som si ušetrila toto všetko.
.. ale viem aj to, že ak by som to mala celé prežiť ešte raz, tak budem znova počúvať to svoje srdce. Neľutujem..
Myslím, že si si nikdy dosť neuvedomoval aké „vážne“ to so mnou je. Snažila som sa ti to povedať, ukázať ti to... ale ty si tvrdil, že vieš ako to so mnou je.... vieš, že vždy pre teba budem mať slabosť. Lenže slabosť bola slabé slovo.
Ak by si vedel, ako to so mnou je.. pochopil by si, že tvoje dotyky pre mňa znamenajú tisíc krát viac. Pochopil by si, že dobre viem, že nezvládam byť s tebou jeden deň a ďalší nebyť. Ale bola som príliš slabá odolať pokušeniu, keď si mi dovolil veci, o ktorých som si sama nedovolila ani snívať. Bola som hladná po tvojom objatí, tvojom teple.. po tom bezpečí, ktoré si mi dal. Bolo mi jedno, čo príde po tom.. vedela som, že ma to bude bolieť, keď mi budeš rozprávať o nej, ale predsa chcem o tom počúvať. Vedela som, že ma bude bolieť, keď prídem domov a budem čakať či mi odpovieš na správu. .. tušila som, že neodpíšeš. Tušila som, že sa týždne neozveš.
Po každom jednom slove čo som ti poslala som tŕpla, že sa neozveš a ja na ďalšie dni stratím akúkoľvek odvahu a sebadôveru ti znova napísať.
A dnes.. dnes viem, že som od teba čakala veľa. Viac ako mám právo od teba čakať. Možno ak si toto raz budeš čítať, tak budeš mať pocit, že vidím len čierne, že si myslím, že svet je o ničom. Mám pocit, že si povieš, že som slabá.. možno , že sa lutujem... možno je to pravda.

Nikdy som ti nepovedala, ak mi niečo čo si spravil alebo povedal ublížilo. Bála som sa, že sa zlakneš, odídeš, budeš si myslieť, že bez teba mi bude lepšie. Zachoval by si sa asi správne. Vždy sa zachováš správne..
Preto som ti to nikdy nepovedala. Hrala som tú silnú, ktorá zvládne všetko, ktorá vie do čoho ide, keď ťa bozkáva. Bola to moja voľba..ja viem..
Doteraz si to myslíš, že som vedela do čoho idem a tak ma to teraz nemôže položiť.
Asi ma predsa len tak dobre nepoznáš.. asi to tak má byť.
Miatol si ma každou vetou, čo si povedal.. V jednej bolo veľké pozor, rob len to čo zvládneš, lebo ja naozaj pôjdem inými krokmi. Z druhej som mala pocit, že ti chýba ak si pri mne a ja sa zdráham ísť k tebe bližšie.
Mám vďaka tebe v hlave strašne veľa otáznikov...a netuším čo s nimi mám spraviť. Možno naozaj o všetkom len príliš veľa rozmýšlam...
Už ma nebaví písať tie depkové verše...nie nebaví. Viem, že ich ešte napíšem kopu kým to všetko naberie správny smer.. Nebaví ma stále sa len sťažovať..

Po tom všetkom.. ma zabíja predstava samej seba ako kráčam v ústrety šťastiu , ktoré mi praješ s niekým iným. Aj keď viem, že chceš naozaj aby som bolašťastná..
Bolí ma vedieť, že to čo cítim k tebe, raz prekoná láska k inému. Musím ísť.. nesmiem dúfať.

Ale tak veľmi mi chýbaš.. chýba mi istota, že sa stále a s hoci čím môžem na teba obrátiť. Chýba mi istota toho najdôležitejšieho priateľstva...
Prepáč , že som ti klamala..

.. koniec.. ďakujem tým, čo sa dostali až sem.. a ďakujem birdzu, že mám miesto kde môžem vykričať čo cítim..



(Zelo, ak to čítaš.. ďakujem, ďakujem za dnešok a za pocit, že mám komu volať.. aj za to všetko čo si povedal.. za to , že ak by si bol môj starší brat, tak mi to nedovolíš.. ďakujem.. ..)

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu