V deravých čínach, cez mokré kaluže..

S povzdychom dievčaťa, ktoré si pred spaním do denníka zapísalo „ Kde je svet, ktorý poznám? Kde je svet, ktorý potrebujem?“ som sa rozhodla odísť... Kam, prečo, na ako dlho..?

Niekedy sú odpovede na nevyslovené otázky až príliš dôležité, možno práve to ich činí tak krehkými.. Niekedy je lepšie dúfať, že odpovede nás jednoducho stretnú niekde uprostred slnečnicového pola..

Rada sa túlam mestom, s kapucou na hlave. Obutá v deravých čínach si hľadám cestičku priamo cez kaluže. Práve dnes, ruky vo vreckách a vedomie niekde vysoko. S každou tmavnúcou minútou sa očakávanie z nepoznaného stupňuje. Tesne pred zahnutím za roh si s úsmevom na tvári fantazírujem.. čo za ním môže čakať? Ďalší roh, iná ulica, neznámi a úplne cudzí ľudia, ďalšie kaluže... a opäť smutne veselý koniec nového začiatku. Ako ďaleko sa dá dostať, za ktorým rohom sa “ to“ končí, za ktorým “za“ nás už nič, nik nečaká..? Za týmto? Nie, len hustnúca večerná tma s jedinou “hviezdou na čele“ a .. starec o barle, ktorého tieň v pouličnom svetle vyzerá hrozivejšie než kedy mohol pôsobiť on sám...

Aké je to báť sa tieňov viac ako ich majiteľov? Zúfalé, smiešne?

Niekde za mnou som začula vlastné meno, automaticky, i keď trochu omámene, otáčam hlavu a snažím sa vypátrať pôvodcu (Koho,..teba?). Ako spomienka. Len jeden drobný podnet, okamžitá reakcia mysle, túžba vyhľadať, vrátiť pár okamihov. No na moje otázky („ Kto si? Kde sa do pekla skrývaš?!“) neodpovedá žiaden hlas.
S miernym úškrnom na tvári sa obraciam spať. K ceste, ktorú vôbec nepoznám..

Jedinú hviezdu na oblohe v myšlienkach zúfalo prosím: „Vdýchni do mňa trošku svojho života..“

Rozhodla som sa odísť, s jediným cieľom - úplne bezcielne sa túlať. V deravých čínach cez mokré kaluže..

 Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu