„Zase prší!“ zašomral si starý krčmár popod nos a ďalej utieral pohár už aj tak špinavou handrou. Vždy si našiel niečo alebo niekoho nakom si vybúril svoju zlosť... Jeho podnik neprosperoval, ako si stále sám opakoval pri večernom upratovaní stolov, za ktoré si celý deň nikto nesadol. Dovod? Raz bolo na vine to, inokedy ono... a teraz počasie. Nikdy si nechcel pripustiť, že pravý dovod je v ňom samom.. Ľudia sa ho báli, a tí čo sa nebáli tým sa hnusil... Krčma, ktorú hrdo nazýval podnikom, bola zchátraná, špinavá. Z drevenných trámov vyseli pavučiny. Obyčajná diera. Dlhé roky sem nevkročil nik okrem beznádejných opilcov a chudobného mladíka, ktorý si občas prišiel zahrať na zaprášenom klavíri. Aj teraz tu bol, so zatvorenými očami hral pomalú skladbu...
Otvrorili sa dvere a závan mokrého, dažďom voňajúceho vzduchu vnikol dovnútra. Bolo to prekvapivé,... ani krčmár ani klavirista neočakával, že sa dnes niekto zjaví. Obaja zarazení sledovali vchádzajúcu postavu, ktorá mlčky vkráčala dnu a sadla si k stolu v kúte.
Krčmár aj s pohárom, ktorý ešte stále držal v ruke, zamieril k hosťovi. Ani sa nestihol spýtať, čo si dotyčný praje, keď si postava zložila kapucu.. „Červené víno..“ povedala žena, či skor dievča skrývajúce sa v plášti. Ťažko povedať, kto bol viac prekvapený, barman či klavirista.... Obaja ako omráčení sledovali toto stvorenie. Keď zdvihla oči najprv k jednému potom k druhému, očividne nespokojná s tolkou pozornosťou, obaja sa okamžite vrátili k bývalej činnosti. Jej takmer čierny pohľad bol mrazivý, no predsa u oboch vyvolal dosiaľ nepoznanú túžbu... Hnusili sa jej ich lačné pohľady...potlačila chuť potrestať ich.
Nenávidela ich.. nenávidela svoju matku, zato že jej dala také oči, no najviac nenávidela samú seba, že sa naučila tento „dar“ využívať. Dávno vedela že jediný jej pohľad stačí aby si ľudí, obzvlášť mužov, pripútala. Keby chcela,mohla ich mať všetkých, ovládať ich a potom... skončiť...
Odpila si z vína... ešte aj to bolo odporné. Zahľadela sa na prsteň na ruke, ktorý tak zúfalo chcela zahodiť ale nemohla...
... Skláňala sa nad telom, mladý muž ležal na zemi v neprirodzenej polohe. Vystieral k nej ruku. Kľakla si a dovolila mu dotknúť sa jej, nikdy pred tým to neurobila, pri nikom inom. Bola príliš povýšená... Ale on... pozrela mu do očí, nikdy pred tým sa na ňu niekto tak nepozrel. Vždy to bola nenávisť, strach či opovrhnutie, rezignácia. Nikdy nie súcit. Ako si to mohol dovoliť, mal ju nenávidieť.. Nie ľutovať.
Z posledných síl chytil jej ruku do svojich a navliekol jej prsteň, potom mu ruky ochabli.. Konečne.. a predsa aj jeho mŕtve oči bez ducha ju ľutovali. Vyskočila a bežala preč, nezniesla to... po pár metroch pustila na zem nož...
Dopila, krčmárovi hodila peniaze a vyšla von... Prsteň farby jeho očí ju pálil..

 Vymyslený príbeh
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
anin  1. 2. 2008 20:03
zaujimave... (ine slovo na to nemam)
2 
fotka
majkee  10. 3. 2009 08:11
Znamenitá poviedka... inak veľmi ma zaujala časť kde opisuje ako nenávidí samú seba za to že je prekrásne príťažlivé dievča... Nepripomína ti to niekoho? Až na to že dievča ktoré myslím ja nie je taká mrcha ako táto tu... vlastne ona je takmer úplne iná...
3 
fotka
elaltair  1. 3. 2010 23:59
...si mi vyrazila dych bojim bojim uz si ani tu fotku nepozriem
Napíš svoj komentár