"...a tie domy, čo majú záchod vnútri, sú úplným hotelom Ritz"

„Sofi, ty sa netešíš na Vianoce?“ pýta sa ma kamoška spoza baliacich papierov.
„Ani nie.“
„Prečo?“
„U nás je to vždy zverinec. Celé prázdniny sme u babky na dzedzine, kde je to síce peknučké, zasnežené a všetko, ale akosi mi tam chýba jedna drobnosť- civilizácia. A poriadny záchod.“

Nepreháňala som. Vážne si nepamätám jediné Vianoce, ktoré by sme trávili doma. Vlastne jedny hej, keď bola babka chorá, ale aj vtedy mama poslala otca s nejakou medicínou a inými drobnosťami, čo z auta urobili nákladiak, takže naňho bolo treba čakať, keďže on jediný má kľúče od pivnice, kde je stromček. A nakoniec bola mama celé prázdniny nasraná, lebo babke v dome prevrhol vázu. Vzhľadom na veľkosť domu sa divím, že ho neprevrhol celý.

23. decembra. Vyrážame. Piati v jednom aute počas štyroch hodín, to je vždy niečo. Otec zúri, keď ho čo i len jedno auto predbehne, lebo v tom vidí nehanebnú súťaživosť vodičov, mama ho napomína, aby sa nenechal strhnúť, ale o chvíľu kvázi taktne podotkne, že takto sa ten šalát čoskoro zničí. Kufor je úplne plný a mne sa v lone ocitne buď strašne ťažká škatuľa so strašne krehkým darčekom, igelitka, ktorú treba držať za uši dohora celú cestu alebo horúca termoska. Minimálne jednému členovi rodiny sa chce na malú desať minút po opustení okraja Bratislavy a minimálne dvaja si spomenú, že si zabudli dohromady minimálne tri veci. Človek by si myslel, že sme materská škôlka na výlete a nie rodina, kde má najmladší člen šesťnásť.

Po strastiplnej ceste (vďaka Silvovi, ktorý včera večer nepremyslene večeral fazule) sme sa konečne ocitli v Horných Horčicoviciach pred čímsi, v čom by konzumne vychované bratislavské dieťa odmietlo bývať. Takých domov je tu veľa a tie, čo majú záchod vnútri, sú úplným hotelom Ritz.

Každý rok je to o tom istom. Najprv sa všetci tvária, že je všetko v poriadku, kým sa nezblázni prvý človek a ten potom naštartuje všetkých ostatných. Tento rok to bola mama. Keď nás už pol dňa hnala do upratovania celého domu, otec precedil pomedzi zuby, či si babka nemôže upratať v dome sama a mama to počula. So Silviou sme usúdili, že chceme trochu obdivovať krásy dediny a vypadli sme odtiaľ.

Keď sme sa vrátili, Silvo chytal hysák pred televízorom. „Vedel som, že tu nie internet, žiaden počítač alebo laptop a že telka má len dva kanály...ale že ani tie nepôjdu!“
„Kľud, Silvo, daj si kakao,“ prehodila segra.
„Čo sa deje, je ti ľúto, že musíš tráviť Vianoce s rodinou namiesto s nejakým gigolom?“
„On sa už zmenil!“
„Ako ten, čo chcel, aby si mala účes ako jeho matka?“ vložila som sa.
„Podľa mňa je lepšie sa spáliť ako neskúsiť. Zato ty, drahá, si prehnane kritická voči chybám ostatných, čo naznačuje, že neveríš sama sebe a vďaka svojim prehnaným nárokom si nikdy nikoho nenájdeš...“ Ó, bože, ušetri ma psychologických kecov mojej sestry! A úškrnov môjho brata.

Našťastie vošla babka a nenápadne ako strýko Sam v Izraeli sa spýtala: „Počula som niečo o známostiach?“
„Áno, práve sa bavíme o vzťahoch.“
„Aha. A...?“
„No, ja nikoho nemám, ale u nich to začína vyzerať povážlivo,“ skonštatovala som a odchádzala so spokojným úsmevom z výrazu ich tvárí, keď sa ich babka začala vypytovať, či je to vážne, odkiaľ ich poznajú, koľko to trvá a podobne. Pol dňa bude od nich pokoj.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu