Ak sa chceš bozkávať, umi si zuby, miláčik

„Hej, ja ťa poznám! Ty si dcéra mojej matky!“

V živote som nebola na poriadnej diskotéke a ani mi to nechýbalo. Ale keď ste cez prázdniny uväznený s rodinou v pravom nefalšovanom zapadákove v dome pripomínajúci rozpadajúci sa hrací domček pre Socku Barbie, prehodnotíte svoje priority. Aj keď sama by som asi nikdy nešla medzi coolovú ožratú mládež, ktorá je coolová, lebo je ožratá. Ešteže súrodenci mali rovnakú ponorkovú chorobu ako ja.

Silvester, ktorý sa momentálne nachádza v tom kritickom veku, kedy mu je vlastná rodina strašne trápna, sa rozhodol ísť čeknúť bar. Ja a Silvia sme sa snažili niekam si sadnúť, ale nešlo to, všetky stoly vedľa parketu boli plné. Nakoniec sme si všimli, že sú tam dva vedľa seba a pri každom jedno voľné miesto. Tak sme slušne poprosili, či môžeme okupovať voľné stoličky.

„Ty nie si odtiaľto, že?“ prihovorila sa mi baba od toho stolu.
„Nie, prečo?“
„Len tak, máš iný prízvuk. Odkiaľ si?“
„Z Blavy.“

Po pohľade, aký na mňa hodili, som mala divný pocit, že som to možno nemala povedať. Ukázalo sa, že miestny hlavné mesto za veľa nemajú:

„A tam je všade hrozná špina, že?“
„A hluk, však?“
„A všetko je strašne drahé!“
„Hm, no...ale aspoň tam máme školy.“ To viete, decká z Horných Horčicovíc musia každý deň cestovať autobusom do kelu...teda do vedľajšej dzedziny.
„Počula som, že ľudia sú tam odporní,“ skrivila baba tvár, akoby ona teraz vôbec nebola. Čo čakala, že poviem? Áno, sme najhoršia zberba?

„Podľa mňa sú v pohode...teda aspoň domáci. To cudzí sa nevedia chovať.“ Je pravda, že som to povedala, lebo som jej to chcela oplatiť, ako to ja už zvyknem, ale myslím, že na tom bolo dosť pravdy, koľko ľudí už zažilo cudzích v Bratislave, čo by mohli byť radi, že tu našli prácu, ale namiesto toho majú plnú hubu rečí, aké je to tu hrozné. V preklade: ešte som sem len išiel, už som bol naočkovaný proti veľkomešťanom. Nechala som ich tak a konečne sa otočila na Silviu pri vedľajšom stole.

ZRADA! Bola som v tom, že mi sedí za chrbtom a počúva, ale ona tam nebola! Keďže pochybujem, že by sa naučila sublimovať a teraz sa okolo mňa vznášala vo forme častíc, bola tu len jedna možnosť: zdúchla mi!

Obehla som bar, záchody a z bezpečnej vzdialenosti som sa poobzerala aj po parkete, ale segra nikde. A brat takisto. No, určite sa o chvíľu objavia. Šla som k baru, kde sa uvoľnilo miesto. Tu ma určite uvidia. Objednala som si kofolu a kašlajúc, kýchajúc a čo ja viem čo na to, že polopodťaté deti na mňa pozerajú, či som sa zbláznila, som sledovala parket. Teda až po tom, čo som barmanovi vysvetlila, že momentálne neberiem antibiotika. Obzerala som si pri vchode pofajčievajúce dedinské čajočky očividne hrdé na svoj secondhanďácky outfit, keď som zbadala Silviu. Nešla dnu, ostala vonku sedieť na lavičke. What the heck?

„Silvia! Kde trčíš, sakra!“ vybehla som za ňou von. Nevyzerala najlepšie. „Čo sa deje?“ Hm, asi nepôjde o babkin puding.
„Písala som ti.“
„Tvoja dôvera v techniku, čo prekričí tuc-tuc, je obdivuhodná.“

Vysvitlo, že odišla s nejakým chalanom, ktorý ju úplne žral, lebo je bratislavčanka. Tá si vie vybrať stôl!

„Čo to bolo zač?“
„Také nemehlo, čo ti hneď vyloží srdce na ruku a myslí si, že ťa to dojme. A vlastne to vcelku zabralo. Bol zlatý a hlavne, bol úplne napichaný už len z toho, odkiaľ som. Šli sme sa prejsť. A nadhodil, že či by som nechcela k nemu. Zvláštny týpek- asi plný romantických predstáv o tom, ako nás to spojí a už sa nikdy nerozdelíme....“
„A ty si šla??“ Neverím! Je jedno, aké mal pohnútky (a Silvia je psychologička od podstaty, tá to musí vedieť), ale moja rodina nerobí také veci!

Usmiala sa: „Áno a teraz si to s ním rozdávam v stodole na slame.“ No dobre, však ja som nikdy nehovorila, že mám pozorovací talent. „Aj keď, pôvodne som chcela...vieš, Silvo mal pravdu- Peťo bol fakt gigolo...dobre mi to padlo, ten záujem a tak...“
„Ale uvedomila si si, že to nie je riešenie.“
„No, to je tiež pravda, ...ale hlavne, keď sa ku mne naklonil, hrozne mu páchlo z úst.“

Aká to náhoda, smrdiaca ústna dutina zachránila moju sestru od omylu jej života. Asi túto možnosť zaradím do svojej knihy Desatoro dôvodov, prečo sa nebozkávať: Najlepšie výhovorky.

„Poďme domov,“ povedala som. Bola som trochu mimo- vždy som mala Silviu za superženu, ktorú nič neskláti, nikdy nepotrebovala ani môj sarkazmus na vysporiadanie sa s vecami. Hm...

Sestra šla ešte na záchod, ja po brata. Bol to dosť problém nájsť ho v tme medzi toľkými ľuďmi. Nakoniec som to vzdala a šla sa spýtať barmana.
„Pred chvíľou tu jeden taký bol a nevyzeral najlepšie...odskočil si na záchod.“

Ou brother! Zase budú reči, že sme naňho nedávali pozor.

„Senóóóó a vidli!“ ozval sa krik blízko mňa v pauze medzi piesňami. Samozrejme bol to Silvo hore bez, v tvári červený a úplne mimo, hádzalo to s ním na všetky strany.
„Séédlááák, séédláák, zasadil stromy kvety...jojóó, sedlááááci! Čo pozeráš!“ okríkol chalan, ktorý sa už mal k tomu, aby mu zapasoval monokel na oko. Pribehla som tam a ťahala ho preč. „Hej, ja ťa poznám! Ty si dcéra mojej matky!“

Nejak sa mi podarilo dostať mu veci zhodené na záchode na zem. Však ten chalan, čo si zapínal zips vychádzajúc z kabínky ma tu minimálne rok neuvidí.

Cesta domov nám šla dosť pomaly, keďže sme musela brata podopierať a zároveň sa zdržať, aby sme mu občas nevlepili. Keďže aj tak nevnímal, čo sa okolo robí, chcela som sa Silvie spýtať na jej problémy, ak o nich bude chcieť hovoriť.

„Už je to dobré. Po prvé mám svoju hrdosť, tak nech si drahého Petríka užije nejaká iná, čo nebude chcieť vzťah ani vernosť. Po druhé, moje ego sa zdvihlo a ani som si nič nemusela dokazovať. A po tretie, mám päťminútové video so Silvom v mobile.“

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu