Lámač ženských sŕdc a jeho spotený priateľ...alebo Deti, nerandite s matfyzákmi!

Ľudia si zo mňa občas robia srandu, že som ako Daria. No kiežby! Potom by som mala cool čierne kulty, kamošku Jane so sexy bratom a hlavne tú malú ségru, komerčnú pipku, ktorá sa furt fláka po vonku s kamoškami a doma sa tvári, že ma nepozná. Ale ja nemám také šťastie, ó nie, ja som bola obdarená strašným hendikepom....BRATOM!

„Silvo, už si na kompe 5 hodín.“
„No a? Žijeme v slobodnej zemi.“ (fuj, reči ala americký sitcom! Nech žije zamerikanizovaná mládež!)
„Ja len, či sa náhodou neplánuješ najesť, umyť alebo inak prejavovať známky života.“
„Viem, že pre teba je to nepochopiteľné, ale niektorí ľudia zvládajú aj dve veci naraz, ako byť na kompe a jesť.“
„A čo tá sprcha?“ zvraštím nos (mladší brat a telocvik, smrteľná kombinácia!). „A čo tak trochu empatie?“
„Nie si jediná, čo má školu.“
„Aha a vy teraz určite v škole preberáte Counter Strike.“
„To je oddych. Vidíš? Ku škole som sa ešte nedostal, takže tu aj tak musím zostať.“

Zvláštne, ako mi Silvestrova jednoduchá logika dokáže vyraziť dych a môj povestný štipľavý jazyk ovisne. Je to svička, pozná moje praktiky!

Zazvonil telefón. Aspoň som nemusela pred Silvom priznať porážku dôvtipu, pretože brácho nemá vôbec pamäť na učivo, zato si pamätá všetky moje životné chyby.

„Haló? (musím prísť na lepšie ohlasovanie sa v telefóne, čo som nemčúr?)“
„Ahoj Sofi... Počuj ja teraz idem domov z krúžku a napadlo mi, že sa stretneme na polceste a pozvem ťa na kofolu alebo tak...“
„...čo chceš?“
„Ako to myslíš?“
„POZVEM ťa...to určite niečo potrebuješ!“
„Nie...teda hej...tak trochu možno.“

Ach, čo by som neurobila pre kamarátku? (ha, čakali ste čáva, čo?) Aj keď nechápem, ako som sa mohla nechať presvedčiť na dvojité rande...Svička, a to mi to ani nechcela dopredu povedať. Však by som ani nešla, keby som po päťminútovom vyjednávaní z nej nevytrieskala dve veľké kofoly a jedny soletky. A vlastne to ani nie je dvojité rande naslepo, je to len jej stretávka s nejakým chalanom a ja a jeho kamoš budeme pritom. Nenápadné krovie, hmm. Snáď sa z ich cukrovania nepogrcám. No každopádne, je to kamoška a kamoškám sa majú robiť službičky...a ja jej to raz veľmi rada pripomeniem.

Vošla som do lokálu a sadla si ku stolu v rohu. Rovno som si od feši čašníka objednala tri kofoly s plánom tváriť sa, že som v telefóne zle počula. Keď si už nemôžem vychutnať, ako bude mama hučať na brata, keď sa vráti domov, musím byť riadne odškodnená.

A potom to prišlo. Najväčší šok od doby, keď sa Silvo pred rokom rozhodol odfarbiť a vznikla z toho mrkovo oranžová. Ale to aspoň stálo za fotku (alebo dve...), toto bolo niečo iné...

Kamoška vošla dnu s dvoma chalanmi a mne bolo hneď jasné, ktorý prischne mne. Jeden bol vysoký, s dlhšími vlasmi, hranatými okuliarmi a vypĺznutým svetrom, druhý mal okrúhle okuliare, neforemný myšací účes, košeľu a auru počítačového fanatika. Ja ju zabijem! Tak preto tie tajnosti, veď mám príliš dobrý psychický stav na stretnutie s takým slizkým čudom. Ach, asi som príliš dobrá, ale keď som ju videla naňho hádzať obdivné pohľady, nemohla som zdupkať... Popodávali sme si ruky a predstavili sa. Kamoška na mňa vrhla škaredý pohľad za tie kofoly, ja som jej na oplátku ukázala dlaň vlhkú od potu matfyzáka Miša a hneď sa schladila.

Naivne som dúfala, že sa budeme baviť všetci dokopy. Ale nakoniec som mala tú česť rozprávať sa s Mišom len ja sama, kým kamoška mala veľa práce s tým, ako spracovať kaleráby, čo jej chalanisko tlačil do hlavy.

Mišo mi začal rozprávať o ich škole, predmetoch, učiteľoch, až som mala pocit, že ovládam sylaby celého študijného programu informatika a ešte aj pár tajných zákulisných informácii. Akákoľvek snaha otočiť debatu inam dopadla hrozne, tak som sa len dívala z okna a usrkovala kofolu v nádeji, že keď už som teda straight edge a alkohol nepijem, možno budú mať bublinky feat. cukor podobný účinok a ja sa nebudem cítiť ako na semináry „Ako niekoho unudiť k smrti.“

„Dobre, a čo voľný čas?“ skúsila som to znova.
„Hm...hrávaš Counter Strike?“
„Nie, jeden závislák v rodine nám stačí.“
„Škoda...mala by si to skúsiť, je to super. Minule napríklad...“

Poznámka pre mňa: Povedať Silvovi, aký je skvelý, že hoci zbožňuje tú hru, nerobí doma v rodine nábor.

Po polhodine obkecov jeho najväčších víťazstiev sa mi podarilo dostať do jeho monológu a spýtať sa ho, čo ešte porába during free time.

„Ešte je tu Resident Evil...“ (toto už nieee)
„A dokonca sú tu aj knihy, filmy, šport a posedenie s priateľmi.“
„No, ja veľmi po baroch nechodím, len teraz ma kamoši prehovárajú, nech si niekoho nabalím, že je to super... (tak preto s ňou išiel! Aby mohol kamošovi dohodiť nejakú single chuderu! Teda...vcelku peknú ale momentálne voľnú kamarátku...)...ale nikdy to nejak nevíde. (prečo sa ešte nesmejem? Asi zo mňa vysal elán) Vieš, baby sú zvláštne. Že vraj chcú chalanov, no ja som sa o tom ešte nepresvedčil. Myslím, že je to preto, že chcú len o niekoľko rokov starších, s autom a ... je ti niečo?“

Aha, tak to asi konečne spozoroval môj pohľad nazúreného býka.

„Nie, som v poriadku. Vieš, v jednom máš možno pravdu...baby sa nerady zahadzujú s chudákmi...“ Klesla mu sánka. Tak, ale mohol si za to sám, geniálny psychológ.

Kukla som na kamošku. Chlapec nebol žiaden zelenáč, už mal ruku prehodenú okolo jej ramena a rozprával jej čosi o jej očiach.

„Mali by sme ísť, zajtra musíme skoro vstávať.“
„Veď je len deväť.“
„Tak fajn. O, ináč, nehovorila si mi niečo o tom, že sa ti na chrbte robí svrab?“

Chalan si zrazu spomenul, že aj oni musia ráno skoro vstávať a tak sme šli domov. Ale aby to bolo romantikuš, aspoň pre nadržaného týpka a kamošku, rozdelili sme sa a ja som sa musela nechať odprevadiť domov.

Na druhý deň:
„No čo?“ pýtam sa.
„Hm,...nič...ani sme sa len nerozprávali pod bránou...proste sa rozlúčil a odišiel.“ Nechcela som jej povedať, že jeho zámer asi nebolo rande s ňou, ale moje s Mišom.
„A ty?“
Vydala som zo seba neidentifikovateľný pazvuk, zapísateľný asi ako „ech?“ Akosi mi nešlo z úst, že sa ma Mišo pokúsil pobozkať a ja som už z diaľky tušila, že by to bolo vlhšie ako účasť na súťaži miss mokré tričko. Aká irónia, že ona chcela byť pobozkaná a ja budem mať teraz z toho nočné mory, a to sa mi podarilo šikovne vyhnúť spotenému objatiu. Zamrmlala som mu čosi v tom zmysle, že sa mu ozvem a on bol taký happy, že ho ani nenapadlo skontrolovať, či mám jeho číslo.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu