Našťastie sa ukázalo, že máme spoločného kamoša. Ja stále tvrdím, že Blava je len veľká dedina! Ešte aj v tej banke robili rodičia dvoch spolužiačiek! Skrátka som Telefónny káblik zavolala, nech sa k nám nabudúce pripojí a on, samozrejme, pri všetkej svojej akčnosti, súhlasil. Len či sa ho Marhuľa nezľakne?
Tak sme tam sedeli, ja, Vysoký s krátkymi kučerami a Nízky s veľkými kučerami a ja som pomaly začínala mať z toľkého točenia morskú chorobu. Volám Marhuli – nehodlala som ju na to pripravovať dopredu, neprišla by. Takto mám šancu.
/o päť minút/
Nejde. Ona nejde! Ona vždy šla... Niečo sa deje... ale nad tým nemám čas uvažovať, som príliš nazúrená!
Moju náladu nezlepšil ani Malý kučeravý. Ukázalo sa, že jeho komunikatívnosť bola skôr vlezlosť. Chvíľu ma nenechal na pokoji, dokonca sa silou snažil vopchať aj do dialógu medzi mnou a kamošom. Viem to, na tvári mu bolo vidno snahu olympijského závodníka.
Domov som sa vrátila bohatšia o mnohé dôležité informácie ako o autíčkach na ovládanie jeho fotríka, na ktorého sa ale vôbec nepodobá a teraz už ani na mamu, tak si z neho rodina uťahuje, že je od poštára. A čo sa rodiny týka, má bratranca nácka. Na predlaktí má hackenkreuz a dedovi tvrdil, že to je symbol trpaslíkov z Pána Prsteňov. Možno to bol aj ten môj nácek z osudového kina.... hovorím, Bratislava....
Sadnem ku telke. Silvia, tesne pred odchodom späť do Sparty Slovenska, sa tvári ticho a trochu uťahane. Asi to isté vypozorovala aj na mne: „Čo je?“
„Mali trpaslíci v Pánovi Prsteňov nejaký symbol?“
„Aký symbol?“
„Neviem, symbol. Najlepšie taký, čo by vyzeral ako skrytý hackenkreuz a oblafol dedka, čo prežil druhú svetovú.“
„Hm, môžeme to skúsiť na tom našom.“ To mám na nej rada. Nič ju nezaskočí. To neznamená ale, že to bol dobrý nápad – dedo sa rád vracia do minulosti a ja nemám chuť počúvať ďalšie story o chrabrých partizánoch a ešte chrabrejších obyvateľov za komunizmu.
„Ťažký deň?“
„Dozvedela som sa všetko, čo som kedy nechcela vedieť o kamarátovi brata niekoho, koho nepoznám.“
„Super.“
„A Marhuľa sedí teraz sama doma.“
„To je zlé.“
„Čoby, je to šťastná holka! Ušetrila sa múk!“
„Hm.“
„Čo je? Žiadna prednáška? A prečo máš tú krátku sukňu? Bola si s niekým?“ (...ďalším? Nie, budem dobrá a nepoviem to.)
„Bola.“
„A bolo to horšie než môj večer?“
„Bolo.“
„No?“
„Zistila som proste, že na fyzickej úrovni je medzi nami veľká neprekročiteľná priepasť.“ Úžasné. Ešte, že aj môj nový kamoš sa takto nevyjadruje, inak by ma už dávno rozbolela hlava.
Ďalšie dni prebiehali relatívne pokojne. Sedela som pri kompe a snažila sa nejak priviesť Marhuľu, aby sa odhodlala vytrčiť päty z domu a pri tom kedy tedy odpisovala novému kamošovi, ktorému sa nezdalo divné začať rozhovor poslaním smailíka. Keby sme sa poznali viac ako 24 hodín...!
Marhula: To nemyslis vazne
Sofia: Myslim
Marhula: Dik, ale neverim takym veciam. Musim takeho cloveka proste dlho poznat, kym k niecomu dospejem
Sofia: Ale vsak nikto necaka, ze sa vyjadris hned
Marhula: Co si mu povedala?
Sofia: Nic o tebe, neboj. Kludne pod a keby nieco, zdrhnes. Ale myslela som, ze by ti sedel
Marhula: Kto je to vobec? Poznam ho?
Ukázalo sa, že pozná: Aha, kolenac.
Sofia: Co?
Marhula: Kolenac. Tak ho volaju patnastky
Sofia: Preco?
Marhula: Neviem. Asi sa im z neho podlamuju kolena. Proste je dost znamy medzi nimi...nic pre mna
Sofia: Mozno je to proste kvoli jeho jablckovitym kolenam
Marhula: Aha, tak to bude urcite ten pravy
Sofia: Tak sa mi pacis!
Neviem ako, ale podarilo sa mi ju presvedčiť, aby si to premyslela a ešte ju aj spomenúť Kolenáčovi. S výrazom spokojnosti som šla k pohovke, zisťujúc, že súrodenci sa netvária nijak veselo. Silvestra som vlastne pár večerov nevidela doma. Považovala som to za dobré, keďže sa ešte nespamätal z rozchodu so slečinkou, označovanej teraz medzi nami len tými najkvetnatejšími výrazmi. Otec obsadil počítač. „Konečne po rokoch sa tam večer dostanem! Prečo tam nie ste?“
„Niektorí ľudia sú otravní,“ zamrmlal Silvo po chvíli.
„Viem, ako to myslíš,“ vzdychla som a pozrela na prsty mŕtve od odpovedania Kolenáčovi, s ktorým sa snažím udržať kontakt kvôli Marhuli. Au!
„Nechcel si nám niečo poveda?“ pýta sa Silvia po chvíli ticha.
„Ani nie. Prečo?“
„Lebo keď si tak začal, je JASNÉ (Silvii je vždy všetko jasné, zjavné a očividné), že ťa niečo trápi. A ani nie si pri kompe.“
„Nechce sa mi vidieť sa na ICQ s jednou osobou a celkovo nemám náladu.“
„No a ďalej?“
„Nič, proste len...ach, ok, proste kamoš mi predstavil jednu babu. Nepovedal to priamo, ale je jasné, že nás chcel dať dokopy. Vraj som podľa nej fajn...“
„A kde je problém?“
„Ona je psychopat, to je ten problém! Vzal som ju do kina...“
„Ó nie, osudové kino!“
„Čo?“
„Nič...“
„No a ona dotrepala psa! Takého otrasného uštekaného ratlíka. Furt ho držala na rukách. Ani ho nechcela nechať vonku. Tak ja, že prečo ho vôbec zobrala. Ona, že on chudáčik je na ňu naviazaný – No nie, zlatíčko, ňuňuňu... – keď to na mňa štekalo, tak Ó, tu nám niekto žiarli, dala mu aj zo svojej zmrzliny a potom ju dojedla sama...nehnevajte sa, ale bolo to dosť nechutné. A klinec bol, keď sme sa lúčili a ja som povedal, že to bol fajn večer. Ona jediné, čo urobila, bolo, že pozrela psovi do tváre so slovami Úúúú, zdá sa, že nás tu má niekto rád! Ja, že ja sa teda niekedy ozvem, nevedel som, čo povedať. A ona začne škra bkať psa a hovorí, že Fufi, Fupsy alebo ako satá vec volala nemá rád slovíčko niekedy. Blé, ešte aj našpúlila tie zmrzlinové ústa! To už som nemohol, rozlúčil som sa a odišiel. A zdala sa vcelku ok....“
„Ber to ako vtipnú story.“
„Ako to môžeš povedať?“
„Lebo mám skúsenosti! Spíšem ti zoznam všetkých psychicky narušených osôb, s ktorými mi to nevyšlo a potom uvidíš! Silvo, musíš si uvedomiť, že si sa dostal do veku, od kedy aj teba začne prenasledovať naša kliadba. Mysleli sme si, že ty tomu možno unikneš, ale to si sa len nestretával s babami.“
„Áno, kliatba S – ovej trojky!“
„Blbosť!“
Vtedy sa do toho vložila Silvia: „Blbosť? To teda nie! Vieš, čo sa mi naposledy stalo s chalanom, ktorého som považovala za zlatého? Nechci vedieť ako, ale zistila som, že je fekalista!“
„Ou. Tak to teda nechcem.“
„Tak to je tá nezhoda?“
„A nie snáď?“
A tak sme tu: Silvo sa spamätáva mysliac na to, že aspoň nedostal bozk so slinami psa, Silvii vykecať sa očividne pomohlo a už sa určite chystá na niekoho ďalšieho a ja...som ako som, prežívam sama, dočasne uchránená od našej kliadby. Mohla by som vám o tom povedať niečo viac, ale ponáhľam sa. Musím odpísať na správu o plánoch na budúce leto.
POZN.: Prepáčte, že je to tentokrát také dlhé, proste som len nechcela rozdeliť story...Čekujte ďalší internetový vývin vzťahov!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár