Moje obliekanie a prezúvanie mi trvá tak dlho, že celá škola už je dávno niekde doma, len ja som si práve dozipsovala čižmy. Ale mne je to jedno. To je proste moje tempo a dnes ho budem rešpektovať. Nasadím si sluchatka, pustím nejakú pomalú, melancholickú hudbu, napríklad coldplay, áno ten sa hodí.
Vychádzam zo školy. Dnes budem vnímať okolie a reakcie mojej mysle na vonkajšie podnety. Budem všetko chvíľu analyzovať, robí mi to nesmiernu radosť. Chodník, po ktorom idem je taký sivý... Nie, šedý. Je šedý. Rovnako ako obloha. Aj obloha je šedá.. Ale to je len tým, že už pomaly, vlastne rýchlo, ochladilo sa zo dňa na deň, začína zima. Teda Zem je ďalej od Slnka. Predstavujem si heliocentrickú sústavu vesmíru. Je fajn vedieť prečo veci fungujú, tak ako fungujú. Poviem si racionálne, obloha je šedá, lebo Slnko je ďaleko. Ale moja druhá emocionálna časť vraví, je síce pekné, že viem kvôli čomu, ale to mi je tak jedno, keď celý pohľad na mňa pôsobí tak pochmúrne. Všetko je také sivé, sivošedé, ešte aj ten chodník, ale ten je šedý stále. No dnes sa zdá akýsi šedší.
Idem pomalým krokom. Až príliš pomalým. Všetci ostatní chodci ma obiehajú, ale dnes mi to je maximálne jedno. Idem si a vnímam a premýšľam. Posledných pár zím som prežila v neuveriteľných depresiách. Ale toho roku som sa rozhodla veľa vecí zmeniť. Napríklad aj toto. Proti všetkým náznakom depresie som bojovala. Akokoľvek ma lákalo upadnúť do smútku a ľutovať sa, neodolala som a preto si teraz môžem objektívne a zároveň subjektívne vychutnávať krásny pocit melanchólie, ktorý vyvoláva počasie na prechode jesene a zimy. Objektívne, lebo ho analyzujem. Subjektívne, lebo ho cítim. A k tom u tá hudba. Neuveriteľné, čo takéto detaily dokážu urobiť s ľudskou psychikou.
Kráčam a vdychujem chladný vzduch. Má takú charakteristickú vôňu prichádzajúcej zimy ale ešte trvácej jesene.
Premýšľam. Je také úžasné premýšľať. A toto obdobie je na to úplne najvhodnejšie. Ak človek premôže depku, všetko mu príde také krásne, jeho život taký malicherný voči všetkému tomu veľkému a obrovskému, ale zároveň je neuveriteľne vďačný. Áno, som vďačná za život. Keď sa tak zamyslím, koľko ľudí už zomrelo, koľko sa narodilo a opäť zomrelo. Má to význam? Pre koho? Pre čo? Netuším. Bolo by fascinujúce vedieť to, ale ešte krajšia je tá nevedomosť. Keď sa na seba pozriem ako na jeden malý fliačik na zemeguli kráčajúci po šedom chodníku, takých je strašne veľa a akýkoľvek podobný fliačik by ma dokázal nahradiť. Znie to hrozne. Každý z nás je nepodstatný, každý je nahraditeľný! Ale.. detaily sú dôležité. Tak ako v divadelnej hre, hlavné postavy nestačia. Vedľajšie sú rovnako dôležité, bez nich by bola hra taká suchá, fádna. Alebo mozaika. Jeden dielik chýba a celý obraz nemá význam. Poviem si, je mi jedno, či mám na tomto svete vyšší význam, ako vypĺňať miesto. Hoci by som to chcela, teraz nad tým nebudem premýšľať. Budem otvorene sebecká, veď ľudia su takí od prírody. Som sebecká, lebo chcem žiť. Je to len pre moje vlastné dobro. Ja si chcem užívať všetky tieto pocity, myšlienky a úvahy. A je mi jedno, že možno niekomu zaberám miesto. Teraz je môj čas, teraz žijem, a zmeniť to môže iba osud. Ten môže zasiahnuť kedykoľvek. Čo ak ma na tom prechode zrazí vodič, ktorý si ma nevšimne? A všetko toto skončí. Má zmysel myslieť na budúcnosť? Čo ak sú moje plány úplne zbytočné, mňa o päť sekúnd prejde auto a všetko, čo som kedy chcela dosiahnuť sa nikdy nestane. Lenže, je to 50 na 50. Auto ma nezrazilo, cez cestu som úspešne prešla. Pre tých 50% sa oplatí plánovať. Ak sa náhodou nedožijem, asi to tak má byť.
Ten vietor je studený. Ale nejako mi dnes nič nevadí. Nech fúka, posilňuje to atmosféru. Myslím na smrť a nezmyselnosť života. To je tou šedou. Nechápem prečo sa šedá, čierna, asociujú so smútkom, zlom a smrťou. Prečo? Keď je vonku takéto počasie, automaticky mi napadajú takéto myšlienky. Možno to je nedostatkom slnečných lúčov, ktoré podmieňujú vznik tých hormónov, ktoré v nás vyvolávajú pocit šťastia.
Už som nejaký ten rok na svete a na takéto veci som si zvykla. Nevyvádza ma to z miery, ani nejak nerozrušuje. Beriem ako fakt, že v zime je všetko také .. mĺkve. Nenapĺňa ma to hrôzou, strachom ani nešťastím, ako po iné roky. Je to tak bežné ako to, že v lete je všetko také živé. Ani jedno ani druhé nie je dobré alebo zlé. Je to proste holý fakt. Takto to vnímam. Nebudem sa rozrušovať nad niečím, čo aj tak nejako nezmením. Zmierim sa so situáciou a pokúsim sa z nej niečo vyťažiť. Takúto reflexívnu chvíľku som v lete nemala asi ani jednu. Teraz ich bude zrejme mnoho. Budem sa tešiť na to, že budem mať čas a chuť premýšľať nad zdanlivo nepodstatnými vecami.
Idem síce maximálne pomaly, ale keď sa človek zamyslí, čas beží. Už som skoro doma.
Stromy sú také holé, už je na nich len zopár listov. Zato tých pár ľudí, čo sa odvážilo, alebo nemalo inú možnosť len vyjsť von, je zababušených od hlavy až po päty. Nemám sa čo čudovať, ja som na tom podobne, až na to, že ja mám rozopnutú vetrovku. Mám rada pocit, keď mi vlaje vo vetre.
Spomalím krok, aby som si ešte na chvíľu užila ten zvláštny pocit. Už som totiž len pár metrov od svojho bloku. Nezastavujem, nechcem pôsobiť ešte viac nápadnejšie a čudnejšie než už pôsobím s tým svojím zamysleným pohľadom a úškrnom mony lisy na tvári. Vchodové dvere sa priblížili. Bola to naozaj zaujímavá prechádzka. Teraz sa mi tá cesta nezdala až taká strašná, hoci môj chrbát si myslí čosi iné. Odomykám dvere a odchádzam zo zvláštneho melancholického sveta, do sveta úplne iných vôní a obrazov a pocitov.. ale aj vo vchode sa mi zdá všetko také šedé... nie, je to sivé. Sivé.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
airia
24. 11.novembra 2008 23:17
upozornujem dopredu, neredigovala som to. napisala som to, nebolo ziadne druhe citanie, rovno som to uverejnila. je to presne tak ako mi prudili myslienky. je to take autenticke, ale mozno to tym straca na kvalite. to uz necham na vas co na to poviete.
Napíš svoj komentár