O pol druhej sme vyšli zo stanice. Mali sme síce mapu, ale .. Gréta vďaka pánu Bohu mala za rodný jazyk maďarčinu, takže nám zistila cestu. Samozrejme sme sa vybrali opačne než sme mali, ale druhá teta, ktorej sa Gréta opýtala, s nami šla až k hale. Úspešne sme tam teda došli. Nikde sme nikoho nevideli, ale to bolo preto, že všetci už stáli za rohom – pri vstupe. Myslela som, že snáď odpadnem. Počítala som s pár fanatickými ľuďmi, čo tam budú sedieť už od rána, ale tých fanatických ľudí tam bolo trochu viac. A bolo tam asi 5 takých, čo mali rovnakú sukňu ako ja, super začiatok. Ale sme sa slušne postavili do radu. Onedlho prišli Grétine maďarské kamošky, s ktorými sme sa dohodli, že nám budú držať miesto a my sa zatiaľ pôjdeme niekam najesť. Samozrejme sme šli do čínskej reštaurácie. Sedeli sme pri okne, a už sme len videli ako také skupinky v čiernom (poprípade v až príliš farebnom) s divnými účesmi prechádzajú okolo. Pár takých sa zastavilo aj v reštaurácii. A dokonca okolo šiel aj Miyaviho basgitarista, ale keďže sme sa neskoro spamätali, ani sme za ním nevybehli pre foto.. trapas. Ale aspoň sme sa fajne najedli.
S plnými žalúdkami sme vyrazili späť vystriedať Maďarky, nech si ony odbehnú, keď chcú. O chvíľku sa vrátili, tak sme si šli sadnúť zozadu budovy kde bol za mrežami pristavený autobus a sledovali, či z neho náhodou nevystúpi Miyavi. Bohužiaľ nevystúpil, ale prišiel k nám jeden chalan, či vieme po anglicky, my že jasné, tak sa nás čosi spýtal, už ani neviem čo, ale viem, že bol z Rumunska. Potom sme si presadli, aby sme mali lepší výhľad na autobus. Rumun prišiel za nami zas, že sa mal stretnúť s nejakou Maďarkou, ale má pokazený mobil, tak je sám a či sa k nám môže pridať, my že jasné. Vravel, že ešte musí ísť na hostel po foťák a nachystať sa, tak sme mu sľúbili, že mu podržíme miesto v rade.
Stále sme si sedeli sedeli zozadu, keď sme zrazu začuli krik. Napadlo nám, čo keď ide Miyavi a my tam nie sme? Tak sme sa rozbehli, šprintovali sme, a nakoniec to len došli nejakí z Miyaviho staffu filmovať fanúšikov. Na papieri mali po anglicky napísané: What Miyavi means to you? Pýtali sa to pár ľudí a filmovali. Rad sa za ten čas nerozrástol do dĺžky, ako by človek predpokladal, ale do šírky. Vpredu to bolo totálne natrepané, pochybujem, že sa mohli vôbec pohnúť tí ľudia. Každý mal známeho, a ten známy ďalšieho známeho, a každý niekomu držal miesto, čiže bolo bežné, že sa niekto cez nás pretlačil niekde, kde totálne nebolo miesto. Začala som mierne ľutovať, že sme sa aj my tak svinsky nenatrepali dopredu, keď sme tam o tej druhej prišli.
To čakanie bolo neznesiteľné. Všade samá maďarčina a divné fejsy a žiaden vzduch, a žiadny progress. A kultivovanosť neznámy pojem. Ale sa nečudujem, zabudla som popísať osadenstvo. Zhruba 85 percent tvorili dievčatá vo vekovom rozmedzí 12-14 rokov, ktoré v jednom kuse vykrikovali nejaké japonské slovíčka, čo sa naučili, aby ich mohli vykrikovať. Vyzerali, ako keby chceli vyzerať naozaj štýlovo, ale akosi sa to minulo účinku. Mnohé si dovliekli aj svoje mamičky. A bolo aj zopár oteckov. A pri každej príležitosti výskali. Niekto povedal Miyavi a všetci aaaaaaaaaaaaaaaaaaa! ! ! Alebo šiel okolo ten Japonec, čo kameroval, bol celkom zlatý, tak si ho hneď každý fotil a vykrikovali Kawaiiii! ! ... čo k tomu dodať. Dokonca niektorí vytvorili aj transparenty. Z posteľnej plachty. Onedlho prišlo nejaké dievča a rozdávalo každému japonský text piesne Keď si šťastný.. lebo vraj by sme to mali pre Miyaviho zaspievať, že sa poteší. OK, zaspievam, už mi neprišlo trápne nič. Lenže, ako sme čakali, tak sme čakali, nikto ani nezačal, a počas koncertu duplom nie. No aspoň mám na pamiatku ten text.
Potom tam bolo asi 10 percent serióznych ľudí, čo prišli tak ako my na koncert, a nie pozabíjať ostatných fanúšikov svojím krikom alebo telom (mnohé dievčatá mali extrémnu nadváhu). A zvyšných 5 percent boli buď rodičia tých deciek, alebo nejaké trafené štyridsiatničky, čo si snáď mysleli, že sa do nich Miyavi zaľúbi a vyslobodí z ich nudného života. Táto skupina bola asi najhoršia. Dokážem pochopiť malé holky, čo sa nahaluzili na sexy Japonca, lebo o ňom písali v kamarátovi (alebo v inej maďarskej obdobe), čo sa mimo štýlovo vyobliekali a kričali na plné detské hlasivky. Aj ja som taká niekedy asi bola, oni z toho vyrastú. Ale čo nedokážem pochopiť, keď sa tri doslova tlusté otrasné ženy v „najlepších rokoch“ predierajú davom o polovicu a možno aj viac mladších nevinných fanúšikov a to tým najbrutálnejším spôsobom, a keď sa k nim človek ozve (ja), tak sa len zákerne usmeje, povie niečo maďarsky a pokračuje v rozhŕňaní. Komu by nevzkypela krv? Ale čo sme zmohli? Boli trikrát širšie, a v mojom prípade snáď aj trikrát vyššie než ja. Od takých by som veru nechcela dostať po papuli. No, ale hlavne, že sa bavili. Neskôr sme s nimi ešte mali do činenia, ale o tom potom.
Počas čakania sa sem tam niekto pokúšal vyburcovať dav, a tak môj sluch bol narušený ešte pred koncertom.
Onedlho ma už neznesiteľne boleli nohy, a tak som sa vykašľala na Maďarov a sadla si na svoju tašku vprostred tej tlačenice. Priamo pred mojím nosom bol niečí zadok, ale aj tak bol dole čerstvejší vzduch a dokonca oveľa menší hluk. Potom môj príklad sledovala aj Martina a tak sme si dole pozerali mojich 550 obrázkov Miyaviho v mobile a nejaké videá. Zrazu sa ku mne zvrchu ozvala jedna hrozne nesympatická Maďarka a čosi po maďarsky trepala. Bolo vtipné, že jej absolútne nedošlo, že jej nerozumiem, keď som na ňu nechápavo čumela. Martina jej po anglicky musela povedať, že jej hovno rozumiem, a tak mi anglicky slušne oznámila, že ak sa otvoria dvere, a všetci sa budú tlačiť dnu, nebude na mňa brať ohľad a nemilosrdne ma zvalcuje, ak ostanem sedieť na zemi. Neviem odkiaľ vzala dojem, že mi to nedošlo, ale bolo hodinu pred otvorením haly, tak som mala dojem, že mám ešte čas. Ale veď jak sa vraví, podľa seba súdim teba, keď oni sú vymletí, myslia si, že aj všetci ostatní sú.
Okolo siedmej otvorili dvere. To bol nátlak! A mne sa rozviazala šnúrka na topánke. Vďaka bohu mi v tej topánke ostala, hoci pristúpená bola mnohokrát. Pri vstupe kontrolovali tašky a brali foťáky, mobily, spreje, dáždniky a fľaše s vodou.. Mne vzali foťák a mobil, takže žiadne záznamy z koncertu nemám :/
Vbehla som do haly, už tam bolo plno ľudí, no nikde som nevidela zbytok mojej partie. Našťastie mi Rumun vyšiel oproti, tak sme boli spolu. Rýchlo sa to zapĺňalo, a onedlho už sa ani nedalo dýchať, horúco bolo nenormálne, tak sme sa len ovievali. Kým začal koncert som sa dala do reči s tým Rumunom a zistila som, že hrá na elektrickú gitaru, má Ibanezu, aj Ibanez kombo. Takže do začiatku sa nám ústa nezatvorili.. to viete, keď gitarista stretne gitaristu.. Ale rozhovor nám sťažovali neustále vrieskajúce deti. Na pódium som ani nevidela cez všetkých tých najvyšších, ktorí samozrejme naschvál stáli všetci predo mnou. A ak náhodou neboli vysokí, mali veľké vlasy, čo bolo ešte horšie. No mohla som si domyslieť, že pri najmenšom pohybe, ktorý zazreli spustili krik. Podľa hlasitosti sme mohli rozoznať, či to bol nejaký človek zo staffu, alebo prievan.
Pozrela som vpravo a zistila, že Gréta sa háda s tými tlustými štyridsiatničkami po maďarsky. Zrazu ju jedna štyridsiatnička chmatla za ramená a surovo ju presunula spred seba preč a sama sa postavila na Grétine pôvodné miesto. A ešte sa z toho neuveriteľne smiala. Myslím, že na takéto koncerty by mali dávať nejakú vekovú hranicu...alebo IQ hranicu?
Dômyselne som si so sebou vzala svoj pichliačový náramok, ale uvážila som, že Gréta ho pri tých tlustých kravách bude potrebovať viac na pomstenie svojej cti a na sebeobranu, tak som jej ho požičala.
Rumun si všimol, že všetci vysokí sú v strede a nižší na bokoch. Tak mu vravím, viacmenej zo srandy, nech sa skúsi dostať niekde na bok. A on sa pustil cez tých ľudí, no ja samozrejme za ním. Nedostali sme sa ďaleko, ale už som aspoň sem tam zazrela niečo z pódia. Postupne jak sa ľudia hýbali, som sa pomaličky posúvala dopredu. Veľmi ďaleko som sa nedostala, ale aj tak.
Keď sa spustil mega hlučný krik, domyslela som si, že Miyavi prišiel na pódum. Chvíľkami som dokonca zazrela aj jeho hlavu. Ale nekričala som, ani nič, len som sa snažila si ho obzerať, v rámci mojich obmedzených možností. Maďarky vkuse, ale vážne vkuse pišťali, čiže aj keď mal možno svetovú aparatúru, len slabo som počula, čo vlastne spieva alebo hrá. Bolo to žalostné. Všeobecne bol koncert skvelý, úchvatný, úžasný... pre ľudí, čo boli vpredu, alebo mali nejaké centimetre navyše. Ja som sa celú dobu musela starať, aby ma nikto neodtláčal, stavala sa na špičky, aby som sem tam zazrela aspoň jeho hlavu, lebo na gitaru som nemala šancu dovidieť. Ale čo už, niekto musí byť aj vzadu. Respektíve v strede davu, lebo boli aj takí, čo boli za mnou, a tí to mali asi horšie. Miyavi urobil neopakovateľnú šou. Stále provokoval. Či si strkal ruku do nohavíc (to som ani nevidela, to mi iba povedali po koncerte), alebo stokrát vykrikoval Are you ready to fuck me? ! A všetci sme samozrejme svorne vrieskali Yeeeaaah! A hlavne tie trinástky, ktoré zrejme ani nerozumeli, čo hovorí, ale aj tak sa dvom podarilo odpadnúť. Dokonca sa naklonil nad publikum a ľudia vpredu ho ťahali, no sbskári z druhej strany boli silnejší, takže Miyavi ostal medzi živými. V tej chvíli, sa na mňa vytvoril taký tlak z každej strany, že už som sa videla v hrobe. Všetci sa chceli dostať k nemu, hoci dobre vedeli, že nemajú šancu. A tým tlačením nastalo nové usporiadanie a ja som sa ocitla opäť niekde vzadšie. Bolo to deprimujúce, keď som sa celý koncert systematicky presúvala dopredu a v jednom okamihu som bola snáď ešte ďalej než pôvodne. Druhý krát sa všetci zbláznili, keď išiel fotiť dav. Každý samozrejme chcel byť na fotke. Mne dopálilo, že sa na ňu nedostanem tak som sa ani nepokúšala, ale tí za mnou asi nedostali toľko rozumu do vienka. Chápem fanatizmus, ale v rámci psychických a fyzických možností a nejakej ohľaduplnosti. Ale toto boli ozaj nezmyselné pojmy vtedy. Potom sa to trošku ukľudnilo, ja si skáčem a rozbíjam sa na Are you ready to rock(snažila som sa rozbíjať tak, aby som nikomu neobmedzovala osobnú slobodu), keď mi niekto kopol do nohy. Otočím sa, ok, skáčem ďalej. A znova kopnutie a znova. Tí Maďari NIESÚ normálni. Asi po desiatom raze to dotyčnú prešlo.
Proste celý koncert bol plný takýchto malých bojov. A vždy sa našiel niekto, čo sa cezo mňa aj napriek mojej snahe, prebil a dostal predo mňa.
Miyavi bol super, rozprával sa s nami, pokúšal sa nás naučiť nejaké japonské slová, hovoril o svojej malej dcérke, potom nejaké filozofické úvahy dával, akože, aj keď bude mať chorý hlas (bol nachladený), bude pre nás spievať, nevzdá sa a podobne, a všetci sme hltali každé jeho slovo. Tiež spomenul svoj novo otvorený fanklub, a povedal, že aj keď sme jeho fanúšikmi, nemusíme sa doňho pridať, lebo vie že je to sakramentsky drahé To bolo od neho ozaj super, je jasné, že je to jeden z tých muzikantov, ktorým o zárobok ide až na posledných priečkach. Do hrania a spevu sa úplne oddal, akoby to robil posledný raz v živote, pôsobilo to hrozne emotívne. Už po prvých pár pesničkách sa z neho pot naozaj doslova lial.. tak ako z nás. Keď naňho niekto zakričal : Miyavi I love you! ! ! On odkričal: I love you too! !
A po dvoch hodinách Miyavi odišiel z pódia. Všetci ostali stáť ako natvrdlí. Nikto, NIKTO ani len nepípol o prídavok. Každý len stál, alebo sa rozprávali medzi sebou. Takto vyzerajú praví fanúšikovia? ! ! ! ! Bola som z toho strašne nešťastná, a viem si predstaviť, že aj Miyavi bol. Čo si mohol pomyslieť, keď nikto nechce prídavok? On sa nám oddal úplne celý a „fanúšikovia“ ho okašlali. Takže aj keď mnohí pod pódiom „čakali“, Miyavi sa už nevrátil. Doteraz som z toho zdepkovaná. Hlúpe deti! ! Pravdepodobne to bol každého z nich prvý koncert, takže netušili, čo majú robiť. Keď za 10 minút zistili, že nič už nebude, začali sa rozchádzať. Ja som šla k stánku s Miyaviho suvenýrmi, tam som sa stretla s ostatnými a kúpili sme si nejaké plagáty. Asi pol hodinu sme ešte čakali v rade na vrátenie našich vecí – foťákov atď. Keď sme sa vytrepali z budovy bolo po jedenástej. Zašli sme opäť dozadu a čakali na Miyaviho, kedy vyjde a pôjde do autobusu. Asi hodinu len staffáci prenášali veci. Potom došli basák a klavirista, tak tí nám rozdali podpisy. Stáli sme tam zhruba štyridsiati. Keď vyšiel Miyavi, tie drbnuté Maďarky si to ani nevšimli, keďže boli zabraté do nejakých svojich rozhovorov. My sme mu zakývali, on odkýval, vošiel do busu a to bolo všetko. Nikto ani nepípol. Rozhodli sme sa s holkami, že vezmeme situáciu do svojich rúk a začali sme skandovať Miyavi, Miyavi! Čo sa nestalo, jedna maďarská mamička na nás kukla a povedala : Ném, ném! Tak sme prestali.. Ale som sa nasrala a hovorím, kašlime na nich, kričme. Tak sme zas jak blbé kričali len dve a tentoraz sa pridali všetky tie decká, lebo mamička povedala ném, tak aj my vravím ném. Chvíľu sme ich ignorovali, ale nemalo žiaden zmysel, zo 40 ľudí aby kričali dve, tak sme sa na to vybodli. Tak ma to rozhodilo, že som odišla preč, sadnúť si na lavičku, čo najďalej od tých magorských Maďarov. O chvíľu bus naštartoval, všetci za ním bežali a koniec. Rozišli sa. Ostali sme len my tri Slovenky a Rumun.
Do šiestej rána sme nemali čo robiť, tak sme šli objavovať krásy Budapešti. Ešteže sme mali toho Rumuna so sebou, lebo by sme sa stratili, on nás všade viedol. Okolo tretej ho zmohla únava, vysvetlil nám cestu k parlamentu a potom naspäť na stanicu, daroval nám mapu a odišiel do hostela spať. Začínalo sa ochladzovať a nohy bolieť. Prešli sme celé historické centrum napešo k parlamentu, urobili pár fotiek, ale nič ma na Budapešti neuchvátilo viac ako Dunaj. A všetky tie svetlá. A odraz mesiaca v hladine. Bol to krásny pohľad.
Chvíľu sme blúdili, ale nakoniec asi po hodine sme sa dostali na stanicu. Sadli sme si na lavičku, ja som si položila hlavu na kolená a zaspala som. Normálne som zaspala. Tak ako všetci tí bezdomovci, čo sme ich stretávali spiacich v meste. Holky ma potom zobudili a nastúpili sme do vlaku. Tam som si takisto ľahla a hneď som spala. Bola som uťahaná, ako snáď doteraz nikdy. Okolo desiatej ráno sme prestúpili v Košiciach do vlaku do Humenného. Martina sa odpojila do iného a ja s Grétou sme šli spolu. Boli sme v plnom, kupé, tak som si len oprela hlavu a ani neviem ako, opäť som zaspala. Keď som sa prebudila, v kupé bola len Gréta. A práve vystupovala.
Už ma čakala len hodina cesty, ktorú som strávila s kamarátom, čo tiež šiel z Košíc do He.
Zbehlo to rýchlo. Doteraz mi akosi nedochádza, že som bola na tom koncerte a že som videla Miyaviho naživo. Hoci to bola úžasná šou, akosi necítim zadosťučinenie, kvôli všetkým tým nezažitým veciam, čo mohli byť, keby maďarské fan-kids neboli také hlúpe a neskúsené, a keby neboli také uvrieskané a umelo sfanatizované.. Môžem len dúfať, že sa mi podarí ešte niekedy dostať na jeho koncert a bude to iné. Hoci.. úprimne, o tom pochybujem.
Recenzia
Komentuj
3 komenty k blogu
1
kolini
3. 10.októbra 2009 16:49
tak toto citat nebudem ani keby si mi zaplatila =D ukrutne dlhe
Napíš svoj komentár