„Len jedno“, ako som bola po niekoľkých hodinách sedenia na chodbe pred dverami mojej bunky na koleji upozornená, je „největší česká lež“. Aj keď som Slovenka, deda mám z Moravy takže neexistuje žiaden problém, prečo by to nemalo platiť aj pre mňa.
Ďalším ospravedlnením je fakt, že nesedíme pri tom pivku len tak. Ale rozoberáme dôležité témy týkajúce sa celého ľudstva, života jedinca a nakoniec aj života nášho. Ak debaty venované týmto témam niekto pozná, tak je mu jasné, že problémy toľkého kalibru sa nedajú vyriešiť v priebehu piatich minút. Ani pri jedinom pivku.
Takže keď sme prišli s Kamošom z koncertu o deviatej večer, ešte pár piviek sme si na chodbe dopriali. Môj predpoklad konca mítingu bol maximálne do polnoci. S tým, že sa u nás prestriedalo niekoľko diskusných hostí, ako to obvykle býva.
Vlastne takéto stretnutia na chodbe pri pivku, a ak niečia peňaženka dá aj pri tabaku, v poslednej dobe začali byť časté. Rada unikám pred tým, čo ma čaká v mojej izbe. Povinnosti, spomienky, myšlienky a hlavne osamelosť v boji so spomenutými vecami. V okamihu čo sa rozdelia naše svety všetko naberá na akejsi ťažobnej vážnosti. A preto tento moment oddiaľujem ako sa len dá.
„Tak ešte jednu cigu a už fakt ideme spať.“
Bola to skutočne posledná ciga, ktorou som chcela flákanie , v tej chvíli už hlbokej noci, keď nie skorého rána, prerušiť. Ale čo mám na koleji najradšej je tá spontánnosť a neočakávateľnosť najbližších udalostí. Je tam toľko ľudí, že platí istá štatistika. Streda večer, stred týždňa, približne tri hodiny ráno, to už všetci spia alebo pozerajú seriál na dobrú noc, prípadne tým najpilnejším padá hlava na skriptá. Ale to, čo sa nedá zanedbať, sú študenti prevažne ekonomického zamerania, ktorým končí týždeň narozdiel od väčšiny ostatnej populácie už v stredu a víkend majú až do nedele.
Keď sme už pomaly vstávali z chodbovej zeme, dovalila sa hlučná partia asi desiatich ľudí, samozrejme v kvalitnej, alkoholom podporenej nálade.
„Môžeme sa k vám pridať?“ Zaznelo cez celú chodbu.
Zaváhala som, pretože som už naozaj bola rozhodnutá ísť. Ale niečo také ako noví ľudia so zábavou v plnom prúde, to sa neodmieta. Aj tak som vlastne nemala inú možnosť.
Nasledovala fáza nezmyselných konverzácií, tisicorakého zoznamovania sa a hluk, smiech, bordel. Dokonca som zistila, že s jedným týpkom z tej partie som minulý týždeň pila na nejakej párty. No čo, svet je malý, kolej je malá a klub najzarytejších alkoholikov je ešte užší.
Situácia už vyzerala odhadnuteľná, držiaca sa Gaussovej krivky. Extrém sme už prekonali, stačil ešte nejaký čas a pomaly by začali všetky hodnoty klesať, ako by ľudia začínali byť vyčerpaní, unavení, triezvi. Až príliš dôverne poznám priebeh takýchto akcií.
Keď zrazu, úplne ako v nejakom tragikomickom seriáli, ale fakt presne, ako keď som chodila na dramatický krúžok a mali sme improvizovať. Teraz! to začína byť nudné, čo by sa mohlo stať , aby to totálne rozvrátilo celú situáciu? Niečo nečakané, ale prirodzené? Niečo, čo by poskytlo hercom podnet, a každý by sa podľa svojho charakteru mohol chovaním prejaviť? Presne takto sa to stalo.
Zrazu sa ozval zvuk liania vody z vedra na podlahu. Chlapec smerom od zvuku vyskočil a vulgárne zanadával. Zvuk sa niekoľko krát opakoval a keď sa mi uvoľnil výhľad, bolo mi všetko jasné. Týpek úplne na kraji, ktorý celú dobu vyzeral, že na dnes už skončil, vyvrátil celý obsah svojho žalúdka na seba, podlahu a všetko a všetkých v dosahu.
Nastal menší chaos, panika, každý sa snažil od aktéra dostať čo najďalej. Keď už najpriamejšie nebezpečie bolo zažehnané, teda keď už týpek nemal viac čo dávať, ostatní ho začali chváliť a pokrikovať: „Héj, to si dal kámo teraz! Si super! Poď musím sa s tebou odfotiť, odfoťte nás niekto spolu! A teraz sa tvár tak ako by si grcal, dobre, a teraz akože si na to hrdý, a teraz prsty hore, a teraz.. „
Mňa to vôbec nijak nerozhodilo. Ako vravím, na podobných akciách som videla a zažila všeličo, čo asi nie je vec, ktorou sa dá chváliť ale, každopádne. Celkom dobre som sa zabávala. Tak tragikomicky.
Partia o chvíľu usúdila, že na našom-desiatom- poschodí už to nie je najideálnejšie, tak sa presunuli na deviatku. Pôvodne vraj boli na päťke, ale teta čiernovlasá vrátnička s krvilačným pudlom prezývaná už roky „black bitch“ , ich odtiaľ vyhodila. Tak šli na desinu. Na desinu sa nikomu nechce terigať. Iba ak za chlastom. Ale teta vrátnička má tieto časy už určite dávno za sebou, takže obvykle je u nás bezpečno.
S Kamošom sme teda zasa osameli.
„Čo, dáme ešte jednu cigu?“ Dali sme ešte jednu cigu, dumali nad tým, čo sa práve udialo a pomaly, keďže už bolo tak päť hodín ráno, nám odkvecávala hlava.
Uvedomila som si, že celé to umelecké dielo, ktoré malo tak vyše dobrého metra štvorcového, bolo zväčša tekutého charakteru s kúskami zemiakov a slaniny, aspoň čo sa dalo rozpoznať, a ako sme skomentovali po zacítení arómy alpy, mohlo to byť fakt hocičo a ťažko hádať, tak táto nádhera bola rovno pod mojimi dverami. A keďže nás často vídavajú ľudia na chodbe popíjať litre pivka, veľmi slušne, ale aj tak, a s mojou reputáciou, bolo jasné, že prvé podozrenie na vinníkov padne na nás, hlavne na mňa. Tak sme sa tomu spolu s Kamošom smutne zasmiali a pobrali sa každý do svojich lóží.
Samozrejme, čo sa ráno objavilo na mojich dverách bol papier s veľkým červeným nápisom:
„KDYŽ SI ZASERU CHODBU TAK JÍ CO? NO PŘECE UKLIDÍM!!!“
Ako som predpokladala. A teraz to niekomu vysvetľuj. Po ceste do školy, až na tú povinnú časť vyučovania, pretože na tú nepovinnú skoršie ráno som po náročnej noci zaspala, som vymýšľala odpoveď. Chystám sa odpísať:
„Kým sa nad niekým vynáša rozsudok, tak sa použije ROZUM, pretože ktorý DEBIL by si bľul pred vlastné dvere?!“
Pridala by som aj argument, že to má len dva metre bližšie na záchod, a z vlastných skúseností sa dva metre ešte dajú dobehnúť, ale to by už bolo zbytočne mnoho informácií.
Ešte si niesom istá, či autor odkazu bola milá teta upratovačka, ktorá to chuderka musela čistiť, a ktorú to určite kvalitne nasralo, alebo týpek z oproti, ktorý na to ráno šľapol. Čas ukáže .
Ja som však radšej, keď sa dejú takéto veci, než keby sa nemali diať žiadne. Aspoň na chvíľu mi to dá pocit, že ten život je aj akási zábava. Hoci tragikomická.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár