Svet Snov (3.kap)

-3-
Keď ma zbadal, stŕpol od prekvapenia a vzrušenia, no vo chvíli sa spamätal a usmial sa.
– Čakal som ťa, ako vidíš.- povedal a rukou kývol k obrazovke. Ja som sa zmohla len na nemé prikývnutie.
– Ou, asi by som sa mal predstaviť, keď som ťa sem tak násilne pritiahol.. Som Sen.
– Sen... to je tvoje meno? Hm, tu sa tak voláte všetci? – nejako zo mňa vyhŕklo. Nič inteligentnejšie mi naozaj napadnúť nemohlo. Skoro som si dala facku.
– Možno ti to pripadá divné, ak nie rovno smiešne, no je to tak. Pôvodne sa tak voláme. Väčšina však počas svojej existencie prijme prezývku. Ani nie tak kvôli rozlíšeniu. Skôr z potreby individualizácie a odpútania sa aspoň čiastočne od vášho sveta.
– A.. ty máš akú prezývku?
Zdalo sa, že to bola nesprávna otázka. Hlasno preglgol a pozrel do zeme. Výrazne zosmutnel. Potom povedal:
– Kedysi som jednu mal, ale..... nechcem o tom hovoriť. Volaj ma jednoducho Sen, ak ťa o to môžem požiadať.
Zamrzelo ma, čo som spôsobila, no volať niekoho Sen bola na mňa prisilná káva. Zozbierala som posledné kúsky odvahy, čo som našla v sebe a povedala som:
– Prepáč, no, zdá sa mi to príliš neosobné. Ak dovolíš, budem ťa volať Kaname.
– Kaname? – vyzeral ohromne prekvapený, no nie v zlom, skôr naopak.
– Áno... tak sa volá jedna postavička z mangy, na ktorú sa trochu podobáš, teda dosť. Snáď ťa to neurazilo? – zľakla som sa, že sa kvôli môjmu podrezanému jazyku nahnevá a tým sa stratí moja jediná nádej, no presne Kaname Kuran z Vampire Knight mi napadol, keď som mu uvidela do tváre pri svetle obrazovky.
Chvíľu na mňa prekvapene hľadel, no potom sa usmial.
– Samozrejme, volaj ma ako chceš, je to predsa TVOJ sen.
Keď to vyslovil, zakrútila sa mi hlava a klesla som na zem. Doteraz som na to vôbec nemyslela, bola som príliš zaujatá ním. Uvedomila som si, že je to všetko akési divné, nezmyselné, až hrôzostrašné.. som uväznená vo vlastnom sne? Pri tejto predstave sa všetka moja odvaha vytratila a ja som sa zrútila ako bábka, ktorej prestrihli vlákna. Sen, vlastne Kaname, ku mne okamžite pribehol a chytil ma do náručia ako minule, no ja som sa mu v ňom rozplynula ako dym.

Otvorila som oči a uvidela som húf doktorov, ktorí sa nado mnou týčili.
– Prebrala sa. – skonštatoval jeden z nich.
– Čo sa stalo? – vydralo sa mi ticho z hrdla.
– Pichli sme ti adrenalín, inak to nešlo. Nevedeli sme, ako ťa prebudiť. Báli sme sa, že sme ťa už stratili. Si statočné dievča.
Pred sekundou som odpadla kvôli tomu, že som sa zľakla svojho sna a v tejto chvíli ma od toho uchránil len adrenalín prúdiaci v mojich žilách. Musím ísť späť za ním! Musím sa o ňom dozvedieť viac. A tiež o svete, v ktorom žije. O dôvode, prečo som dostala bitku a prečo ma práve on zachránil.. Alebo to bol všetko len výplod mojej mysle? Tomu som nechcela uveriť.
– Prosím, vráťte ma naspäť.
– Ale veď sme ťa ledva zobudili, čo ak sa nám to druhý krát už nepodarí? Nemôžme predsa riskovať, že ostaneš spať navždy, to určite chápeš. Toto bol len prvý pokus. Upravíme liečbu. Niečo pozmeníme a vylepšíme, poučíme sa z dnešných chýb. Zatiaľ si odpočiň, až bude všetko pripravené na ďalší pokus, ozveme sa. Dovtedy môžete bývať spolu s rodičmi v tomto ústave. Vo východnom krídle je útulná hosťovská izba s nádherným výhľadom do záhrady. Určite sa ti tam bude páčiť...
– Nie, vy to nechápete, musím sa vrátiť! –
Moje pokusy boli však márne. Musela som sa zmieriť s tým, že si chvíľu počkám, kým opäť zaspím. Túžba vidieť ho mi našťastie dodávala trpezlivosť a odvahu.
Môj problém s únavou čiastočne vyriešili doktori navodením umelého spánku a preberaním adrenalínom. Boli to však bezsenné noci, ktoré mali zaručiť, aby som sa nevyčerpala na smrť. Tiež som brala všelijaké povzbudzujúce lieky cez deň a upokojujúce na noc. Nevedela som, čo všetko do mňa dávajú, hlavné bolo, že môj režim sa ako tak znormalizoval, hoci to bolo len umelo. Až som sa začínala báť o svoju pečeň pri toľkých medikamentoch. No doktori mi robili množstvo testov a vraveli, že všetko bude v poriadku.
Môj biorytmus bol síce vyrovnaný, ale von ma pustiť nechceli. Školu som nevidela viac ako 2 mesiace. Niežeby ma toto trápilo, ale chýbala mi spoločnosť a sloboda. Cítila som sa ako v klietke. Rodičia pri mne tiež vždy neboli, museli chodiť do práce. Plne verili doktorom, a preto boli trpezliví. Nemohli ma z ústavu ani zobrať, keďže iba tam som mohla ovládať svoj spánok. Spočiatku som preplakala more sĺz, no človek si zvykne na všetko. Onedlho som už bola apatická voči vonkajšiemu svetu a vlastne voči všetkému, okrem neho. Ani neviem prečo ma tak veľmi upútal. Mala som pocit, že ma k nemu niečo silné viaže a nevedela som sa tomu ubrániť. Preto som sa celkom rýchlo zmierila so svojím osudom – prinášal nádej, že sa čoskoro znovu stretneme.
A naozaj. Po viac ako mesiaci čakania na nový pokus za mnou jedného rána prišiel hlavný doktor oznámiť mi, že je všetko pripravené a na ďalší deň večer môžeme opäť spustiť liečbu. Srdce sa mi od nadšenia a zároveň strachu rozbúšilo. Uvidím ho.. už zajtra večer... Musím sa na to dobre pripraviť a premyslieť si, čo všetko sa ho opýtam.
Čas mi ubehol veľmi rýchlo. Ani som nevedela kedy a už som ležala na lôžku napojená na prístroje. Vypila som bylinkový nápoj, tentoraz chutil trochu inak, pripadal mi slabší. A aj výsledok prišiel trochu neskoršie. Už som si ani nepamätala, aké to je zaspávať.

Objavila som sa v rovnakej izbe a v rovnakej posteli ako predtým. Lenže tentoraz bol deň a Kaname nespal, zúrivo niečo vyťukával do počítača. Vtom sa mu však na obrazovke zjavilo : Signál zachytený. Transport úspešný.
Okamžite sa otočil. Pozrel na mňa a povedal: – Ahoj. Bál som sa, že už neprídeš.
– Aj ja.
Až teraz pri svetle som ho zreteľne uvidela. Mal krásnu ale strhanú tvár. Mohol mať 20-25 rokov, no kruhy pod očami a niekoľkodňové strnisko mu na veku veľmi pridalo. No aj keby sa vyspal, oholil a upravil, stále by mi pripadal staršie. Mal totiž pohľad dvestoročného starca.
Zrazu sa stalo čosi šialené. Vstala som, rozbehla som sa k nemu a začali sme sa vášnivo bozkávať. Neovládala som to. Iba som sa na seba prizerala. No živo som cítila dotyk jeho jemných pier. Akosi sa mi však podarilo získať kontrolu a odtrhla som sa od neho. Cítila som sa trápne. Začala som sa mu hneď ospravedlňovať.
– Prepáč, ja.. nechcela som, to som nebola ja, neviem ako ale ja som to neovládala...
Bol celý červený ale zasmial sa:
– Neboj sa, ja to viem. Ľudia často nevedia ovládať svoje konanie v snoch. Všetko sa deje akoby mimo nich. Len málo z vás si celkom uvedomuje, čo robí a ešte menej to aj riadi. Avšak väčšinou za to môžu vaše skryté túžby a pudy. Takže keby si ma ani v kútiku duše netúžila pobozkať, neurobila by si to. A ja som sa musel prispôsobiť. Preto vás tak nenávidia. Sme plne pod kontrolou vášho podvedomia. Jednoducho sa nemôžeme vzoprieť, ak nám to nedovolíte. A teraz si predstav, že by som mal priateľku alebo manželku. Asi by sa jej veľmi nepáčilo, že som sa s tebou bozkával. A aj keď by vedela, že som nebol schopný tomu zabrániť, ten pocit by asi nezniesla. Máte nás úplne v moci. Ovládate naše životy, v mnohých prípadoch ruinujete. Preto sa vytvárajú skupinky, ktoré majú špeciálne prístroje a ak niekto so slabšou vôľou začne snívať, okamžite ho dobehnú a kruto vyženú. Buď ho zmlátia alebo zmrzačia, čo väčšinou spôsobí prebudenie. Teba sa im však vyhnať nepodarilo. A to by ma veľmi zaujímalo, prečo. Jediný človek, ktorý tu dokáže zostať ako dlho chce a má plnú kontrolu nad sebou samým je váš veľvyslanec – môj otec.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu