sa mi premietajú pred očami,
tácajú mnou ako jesenná víchrica stromami.
Raz som hore, hneď nato padám,
hlboko do svojich pocitov,
sa vnáram.
Tam, kde vo mne prežívaš,
tam, kde som ukryl lásku k Tebe
pred neľútostným časom,
je tu plameň čo umelo ju hreje,
rozpráva jej rozprávky so šťastným koncom,
neistým hlasom.
Vynárajú sa stále nové a nové,
aj tie, čo už boli zahrabané,
zobúdzajú sa zo zabudnutia,
spaľujú vo mne to nutkanie
aby boli preč, raz a navždy,
pochované.
Tvoria moje sny
môj svet, kde sa odohrávajú scény
čo sme zabudli, nestihli, odohrať
v lásky našej hry,
čo pokračuje.
Očami sa nedá vidieť to
čo niekto cíti, ani to o čom sníva,
keď bezodná nádej mu zo srdca vyviera.
Keď to čomu vravíte láska, vo vás zo dňa na deň umiera,
pozri sa do zrkadla, ty, duša tohto stvorenia,
človeka!
Nechaj ma
vychutnať si pohladenia, myšlienok Teba na mňa
dostávajú ma z tohto podchladenia,
keď stráca sa Tvoja dlaň v zovretí pevnom,
keď ma posiela za Tebou v noci snívať,
ten plameň hlboko,
v srdci
mojom.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
sweetgiirl
9. 6.júna 2009 21:23
Prečo to všetko? :"(
Napíš svoj komentár