Od mojich pubertálnych čias som mal ku opere skôr negatívny postoj, ako väčšina neznalých ľudí. Z "operných" spevákov som poznal akurát Andreu Bocelliho a to bolo tak všetko. Opere som ako žánru nerozumel a nedokázal som sa preniesť cez tie vysoké a hlboké hlasy. Zmena nastala až mojou (podotýkam neplánovanou) voľbou umelecky orientovaného odboru na UK, vďaka ktorému som sa k umeniu dostal oveľa bližšie než kedykoľvek predtým.
Mojou prvou operou bola tuším Turandot v našom krásnom SND tu v Bratislave. Až s týmto Pucciniovským masterpísom som pochopil, o čom vlastne opera je. Že to nie je o vysokých tónoch, ale podobne ako Monetov obraz Lekná, je to o nevýslovnej kráse vyplývajúcej z detailov. Žiadny film nevyrozpráva príbeh tak krásne ako opera, žiadny film nevytvorí tak krásnu "kulisu" ako opera a žiadny film (a to mi verte, ja filmy milujem) nevyvolá vo mne tak silné pocity ako práve opera. To sa popísať nedá, to musíte zažiť. Tu však nastáva zásadný problém. Opera nie je vec mainstreamová a mňa osobne veľmi mrzí skutočnosť, že jednoducho nájsť človeka ochotného investovať 4 eurá (cena nižšia než listok do kina!) za listok na operu. Je mi ľúto, že hoci som na umelecky orientovanej škole, tak ku tomuto žánru prakticky neiklinuje dobrovoľne nikto. Asi iba ja (a niektorí vyučujúci).
Nie je mojim cieľom vás presvedčiť, aby ste na operu šli, nie som žiadny agitátor a ani excelentný rečník, som len človek pre ktorého je kultúrou je z času na čas aj niečo iné než posedávanie v baroch či chrúmanie popcornu v kine pri filme, na ktorý si o týždeň ani tak nespomeniem. Opera však zostane v mojom srdci ešte dlhú dobu po predstavení, čo je pocit nesmierne krásny.
Na záver pridám pár klasických ukážok, aby ste aspoň počuli, čo je opera zač:
Nabucco -
Turandot -
Tosca -
Faust -
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár