Lessons to be learned

... alebo "Work hard and be nice people" trošku inak.

"Zuzana ty si mala viac rozumu, keď si mala dvanásť rokov." Povedal mi Papi pár mesiacov dozadu.

A keď som dnes stála pri okne, sledovala autá, fajčila cigu a počúvala londýnsky večer, tak mi to došlo. Lebo približne v tom čase som musela byť dosť silná na to, aby som zvládla rozvod a postarala sa o malého brata. Aby to pochopil. Aby bol v pohode, aj keď ja som nebola. Musela som dospieť trošku skôr než som chcela.

Netvrdím, že som nevystrájala, to nie. Za prvý rok na strednej som toho stihla viac než dosť, ale vždy som vedela, čo robím a tak sa to tiahlo celú strednú a väčšiu časť výšky. Ona sa mi občas smiala, že som ešte stále dieťa a že mladá som len raz a mala by som si to užiť naplno (rozumej sex drogy a rokenrol). Mňa bavil ten môj divný svet, keď som radšej presedela nad RPG alebo donekonečna čítala knihy, písala básne a naivne verila tomu, že svet je krásny a čarovný.

Teraz mávam občas pocit, že puberta ma dostihla až teraz, keď už vŕšim dvadsiatyštvrtý rok. Emocionálne búrky takej intenzity až mám niekedy chuť zrevať a zastaviť svet.

Londýn ma učí a dáva mi facky, ktoré pokorne vsakujem do seba a učím sa viac, ako kedykoľvek predtým. "Bojuj, Zuzi." Povedala mi S vtedy, keď to bolo najhoršie. Dva mesiace bez práce, v skrinke balík lacných cestovín z Asdy a pesto, večné We are regret to inform you... , posledná libra v peňaženke. Váha išla dole a kruhy pod očami sa zvätšovali.
Teraz už viem, prečo mi otec tie peniaze neposlal. A ja som hrdá na seba, lebo som to nakoniec zvládla. Sama. Dnes mám prácu, dokonca dve. Veľa toho nenaspím, ale aspoň sa konečne usmievam, stále niekde lietam a konečne sa mi nechce zvracať po tom jednom jedle denne, ktoré som do seba musela nasilu vtlačiť, aby som sa nezložila niekde na ulici.

Čo ďalej? Aj to, že život Vám fakt nedáva žiadne záruky a ak si v jednej sekunde myslíte, že všetko je v pohode, v tej ďalšej sa všetko zmení. Ľuďom zrazu zmizne úsmev z tváre, odídu a už sa možno nikdy nevrátia. A keď aj hej, budú iní (chýbaš mi a viem, že to zvládneš, lebo si silné dievčatko).

Dnes sme s Paťkou riešili a zhodli sme sa na jednej veci. Že je lepšie byť spolu menej a o to viac si vážiť tie spoločné pastimes, ako byť vkuse spolu a liezť si na nervy. Mrzí ma, že teraz budem zas na dobu neurčitú široko-ďaleko sama, ale aspoň viem, že tu sú ľudia, na ktorých sa môžem obrátiť, keď mi bude smutno. Vy viete, ktorí to ste a ja nikdy nezabudnem na to, ako ste mi pomohli, aj keď to bolo "iba" jedno pivo.

A lovelife? Nuž... Bolo mi povedané: "Love? You will never find love in London, Suzana." Či je to pravda, zistím neskôr. Nemilujem, nemám zlomené srdce. Skôr by som vravela, že mám ruju a užívam si sex tak, ako nikdy predtým. Lebo aj keď si poviem, že kašlem naňho, akonáhle ma schmatne a strčí mi jazyk až do krku, som úplne bezmocná. Dnes si ma napríklad vyložil na plece a oznámil, že ma ide pretiahnúť. A veru aj pretiahol. Dva krát a ešte dlho potom som sa triasla.

Ostatne, mám sa fajn. Ďakujem za opýtanie.

A malý bonus na koniec. Vetičky, ktoré si sama pre seba nasrane poviem asi päťtisíc krát za deň:
"Vy by ste prešli cez ten prechod, aj kebyže tam zasvieti STOJ TY KOKOT!"
"No hej, cez ceeely chodnik sa natiahni s tým kočíkom ty jeblina."
"Do krista kde je ten pruh pre pomalých ľudí?!"
"Áno, rovno do dverí sa postav a píš si esemesku ty buzerant. Medajlu za kokotizmus nechceš?"
"Kde je zas tá pičná trištyrištvorka?"
"No né, nedám ti lóve na charitu, mne dá kto?"

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu