Pamätáš si ešte tie dni, keď sme v pančucháčoch (zdedených po staršom bratrancovi) poskakovali po posteli veľkej ako letisko, jašili sa a napodobňovali všetko, čo sa práve v tej chvíli odohrávalo vo Fantagíro? Obraz nebol bohvieaký a dosť to šumelo, ale naši tatkovia boli na seba veľmi hrdí, že dokázali podomácky zmajstrovať stometrovú anténu a keď na pár sekúnd obraz chytil farby, tešili sa viac ako my. Potom sme sa pobili, lebo Fantagíro spadla z nejakej skaly a ja som sa vehementne odmietala šmariť z postele na podlahu. Ty si vrešťal, že to neplatí a potom už facky lietali jedna radosť. Nakoniec sme dostali všetci traja po rici (aj Adam, ktorý v tom bol nevinne) a s kilometrovým sopľom pod nosom sme stáli každý vo svojom kúte.

Na druhé ráno sme boli zas najlepší kamoši na svete a v kikiríkatých farbách overalov (tiež zdedených po odrastených členoch rodiny) sme sa šplhali hore kopcom dve hodiny, aby sme sa s hurónskym rehotom mohli spustiť dole a takmer sa prizabiť. Tie tvoje boby veľmi na tom zľadovatelom snehu nefundžali, veď si ich aj dolámal a potom si reval, lebo ti mama nezbalila náhradný šufel. Ešteže existujú igelitky.

A koľko to bolo smiechu, keď sme zistili, že sa nám parí z premočených gatí, keď sme sa vyšťavení z celodenného vystrájania nahrnuli aj s troma kilami snehu do kuchyne a otrčili svoje zadky k pecu. Adam to jednu zimu skoro neprežil, lebo stavanie iglú a nechápanie fyzikálnych zákonov spolu nejdú dohromady. Srandy kopec.

A pamätáš si, keď sme na jar pri potoku objavili prvé podbele, nanosili sme ich domov plnú lúku, aby sme naším mamám oznámili, že už je dosť teplo na to, aby sme nosili von len šuštiakové bundy. Naše mamy protestovali, ale podbele boli nevyvrátiteľným znakom jari a tepla. A tak sme potom potom chodili po vonku v našich frajerských šuštiačkach. S ďalšími päťdesiatimi vrstvami mikín pod nimi.

Boli sme deti slnka v každom ročnom období, svet bol malina a dospeláci boli pre nás giganti, ktorým sme nerozumeli. Boli sme šťastní vo svojej sladkej nevedomosti, hrali sme sa na Pavrrejndžrs, pirátov, levíkov, tajných agentov, na loď, na rodičov a na stratených súrodencov. Pevnosť z matracov bola tá najsamfasa vec na svete, našou najväčšou túzbou bolo vedieť lietať a byť neviditeľným a Bratislava bola pre nás na druhom konci sveta.

Nikdy sme sa na seba dlho nehnevali a kladná odpoveď na otázku "Tetá, može ísť Maťo k nám?" bola slastným vykúpením. Chodili sme spolu na huby, v gumákoch sa brodili po hlbokom blate, predbiehali sa kto nazbiera viac kuriatok a dubáčikov a pekne vospolok ich potom doma krájali, ukladali na baliaci papier a hľadali volné miesto na skrini, kde sa neskôr sušili. Život bol nádherný a jednoduchý.

Potom sme vyrástli.

(venované mojej Guličke, bez ktorého by moje detstvo nebolo plné slnka. ďakujem)

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  29. 4. 2013 16:55
krasne spomienky
Napíš svoj komentár