Och, ako som sa celú cestu k nemu modlila, aby mi nezdvihol telefón alebo si aspoň vymyslel nejakú výhovorku. Nestalo sa. A keď ma pobozkal, štramácky ako vždy, vedela som, že domov spať nepôjdem. Shut up and hug me, I feel so alone. So was I. A bolo mi tak fajnovo. A hlavne som nebola sama. Krava som.
Tiež si mi mohla jednú riadnu pridrbať, keď som sa mu v opitosti priznala, ako to so mnou je. Bodaj by v tom víne toľko pravdy nebolo. A on mi to spravil znova. Krava som.
Insomnia, vítam ťa znova. A nič mi k tomu ani nepomáha. Nádejný flek dávno v keli, vodičák na dva krát nespravený, peňazí ubúda a ja neviem, z čoho zaplatím nájom. Ale do toho chladného domu sa už nevrátim. Panebože a už už som si myslela, že sú všetky moje chmáry preč. Aj mačka mi umrela. Aj vy ste ochladli. What went wrong?
Hrozne moc by som teraz chcela byť na Hnilčíku, hádzať polena do krbu, leštiť staré strieborné lyžice, zbrúsiť kilá farby z toho stola v kuchyni, uvariť si čaj, pustiť si platne, zavrieť oči a tešiť sa. Len tak sa tešiť pre nič za nič. A čakať na môjho tatka supermana, kedy príde domov a urobí ten najlepší guláš na svete. Potom by mi nakázal naliať a viedli by sme dlhé debaty až do rána. O živote, o láske, o pekných časoch, o smiešnych Mexičanoch. Srandy kopec. A potom by ma pohladil po vlasoch, dal by mi milión krásne zbytočných rád a znovu kázal naliať. Oh father, father.
A pôjdem za ním. Cez oceán. A bude mi dobre...
"Vieš čo ma na tomto meste serie naviac? Že si nikde nemôžem dať vodku s ľadom. Posraným ľadom."
A bolo.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
marttina
12. 11.novembra 2011 11:15
raz dole, raz hore.
Napíš svoj komentár