Je to fanart, takže nikdy nebude môcť byť publikovateľné inde okrem internetu a je to len moja zábavka.
Časť príbehu a postavičky v ňom budú niektorým z Vás dobre známe (áno, rokforťáci, na Vás sa pozerám) a tých ostatných by som poprosila, aby sa zdržali komentárov o "otrepanej upírskej tématike", pretože Rpg o upíroch (a iných) sme hrávali roky pred Twilightom a následnom upírskom ošiali. Ďakujem a prajem Vám príjemné čítanie.
TRETIA VOJNA
_______________________
(fanart)
Všetky autorské práva týkajúce sa tohto diela patria J. K. Rowling – žene, ktorá stvorila Náš svet a my sme si ho dovolili dotiahnúť do dokonalosti; Lachesis Adair – tej, ktorá sa mi stala druhou mamou a ktorá ma neustále dotvára; a nakoniec Tebe, Alchemille Adair – lebo akokoľvek sa snažím, neviem sa Ťa zbaviť. Našťastie.
_____________________
Je zvláštne, ako človek dokáže býť tak ľahko na niečom závislý. A je to stokrát zvláštejšie, ak je závislý na tom, čo si vytvoril vo vlastnej hlave, teda na svojej fantázii. Tou mojou je Alcha a všetko, čo sa jej týka. Už je to nejaký čas, čo nehrám RPG a ani nemôžem. Lebo mi to Ona sama nedovolí. Vie, že je jediná, dokonalá, taká akú som si vysnívala. A predsa tento príbeh nebude o nej. Bude to niekom, o kom sa príbeh nestihol odohrať. O jej jedinej pokrvnej dcére - Anzelme.
_____________________________
Keď som sa konečne nadýchla, vhltla som do seba chumáč prachu. Rozkašľala som sa, až mi slzili oči. Fajn, takže ešte nie je koniec sveta. Snažila som sa zaostriť, lenže v tej tme to bolo nemožné. V hlave som mala obrovské prázdno a jediné, na čo som dokázala myslieť, bolo to hrozné mravčenie v celom tele – znak toho, že krvný obeh začal znova pracovať. Kedy budem schopná sa znovu hýbať, to bolo otázne. Naposledy som bola v odpočinku nanajvýš dva týždne a trvalo mi hodinu precitnúť.
Prázdno v mojej hlave začalo divne hučať a mne sa konečne začali v mysli vynárať obrazy, teda, záblesky obrazov. A s nimi aj otázky. Kde som? Koľko mám rokov? Kde je moja rodina? Prečo, prečo, prečo?
Prvýkrát v mojom živote som sa naozaj bála. Nevedela som ani, či mám všetky končatiny, nieto ešte prútik. A ten ukrutný hlad, ktorý ma začal umárať. Mravčenie tela prešlo do mučivej bolesti, všetky svaly na tele boli akoby v ohni a ten strašný hlad... S precitením som sa pomaly začínala rozpomínať. Poslednú tvár, ktorú som videla, bola tvár mojej mamy Alchemille. Ten strach, aký mala v očiach, keď ma uspávala... To bol začiatok vojny. Muklovia nás odhalili. Začal sa nový hon na čarodejnice.
***
„Mááámííí, mááámííí! Aidan mi zas robí zle!“, mrnčala som a falošne poťahovala nosom. Tieto ksichty som mala perfektne nacvičené a vďaka nim som vždy dosiahla presne to, čo som chcela. Poľutovanie, objatie alebo darček.
„Mami? Mami kde si?“ Kačacím krokom som sa pustila hľadať mamičku a nažalovať jej na Aidana všetky krivdy, ktoré mi spôsobil. Že Edwin je môj frajer? No iste! Neznášam frajerov aj frajerky, hlavne tú Aidanovu Sabrinu. Stále sa len bozkávajú, až pri tom levitujú. A nažalujem aj to, že za ňou v noci tajne uteká z domu na tej novej metle. Chňachňa. Tak som sa tešila z mojej malej pomsty, až som takmer zabudla vojsť do mamičkinej spálne. Pred tým, než som vošla dnu, som nahodila ubolený a ukrivdený výraz v tvári a s veľkým hlukom som vošla dnu.
Skôr než som stihla otvoriť ústa a predniesť svoju reč, už ma ktosi schmatol do náručia. „Jašterička! Chumáčik môj! Pusinka moja! Raz ťa od lásky zjem!“, babičkin parfém rozpoznám aj na milión míľ.
„Babička Lachesis! Kedy si prišla? A ostaneš dlho? A máš tu aj Hybušku? A doniesla si mi darček? A pôjdeme na výlet? A naučíš ma levitovať, ako si mi sľúbila? Babička ja ťa tak ľúbim!“, schmatla som babičku okolo krku a mocne vystískala. Pre ňu to bolo akokeby sa ju snažila uškrtiť mucha. Lachesis Ananka Adair bola jedna z najmocnejších čarodejníc v krajine. A priamy potomok Prvej. Tak ako aj moja mama, ja a...
„Tetuška Hesterrrrrrrrrrr! Haj fajf!“, tľapla som si s tetou Hester a skočila z babičkinho do jej náručia.
„Ahoj Anzík, hádaj čo pre teba mám.“
„Plesnivý ložtek!“ nastavila som malú tučnučkú dlaň.
„Tu máš a rozdeľ sa s bratmi!“, zakričala za mnou teta Hester, keď som upaľovala z izby. Bola som taká vzrušená a prekvapená, že som aj zabudla mamičke nažalovať. Vlastne som si ju skoro ani nevšimla. Len tam stála, usmievala sa a prekrúcala očami. To vie moja mama robiť úžasne. Ale babička je v tom majster.
Na druhý deň som bola hore už od šiestej. Dnes totiž nie je len taký občajný deň. Práve dnes mám štyri roky. A ako povedala babička, od dnes už nebudem dieťa, ale malá dáma! V nočnej košeli a macíkom v ruke som sa odšuchtala k mamičke do postele. Rada sa na ňu pozerám, keď drieme. Je to taký jej zvyk. Na hodinu denne si zdriemnuť, aby jej to dodalo sily. Ja ešte chodím na pár hodín v noci spať. Vraj je moje malé upírie telo vo vývine a spánok potrebuje. Keď sa dovivíjam, spať už nebudem musieť. Ale to je ešte veľa rokov.
„Ahoj jašterička, ako si sa vyspala?“, s úsmevom sa ma pýta mamička. Na mňa sa vždy usmieva a stále mi hovorí, že ma veľmi ľúbi a že som jej malé šťastie. Jasné, že som. Ale prečo to nehovorí aj o mojich bratoch, to neviem. Teda, to že ich ľúbi, to áno, ale povie to tak inak.
Mamička mala okrem mňa kedysi ešte dve dcéry, Alnesiss a Niniel. Ale tie boli najprv dcéry jednej pani a až potom boli mamkine. Tomu celkom nerozumiem. Takže aj ja budem potom dcéra niekoho iného? Vždy, keď sa na to opýtam maminky, tak sa zasmeje a povie, že ja budem vždy naša. A potom tak čudne zosmutnie. Asi preto, že jej tie dcéry umreli. Ale to bolo dávno predtým, než som sa narodila ja. Rada sa na ne chodím pozerať, ich obraz visí nad kozubom hneď vedľa obrazu deduška Lokiho, uja Lectia a ešte iných zomretých. Mamička hovorí, že je to čestné miesto. Všetci mi vždy zakývajú a posielajú pusinky. Ale nerozprávajú, tak ako iní zomretí čarodejníci. Mamička povedala, že mi to raz vysvetlí. A že sa nemám toľko vypytovať.
Radšej by bola, keby som sa sústredila na výučbu. Totiž som zdedila po babičke talent na pyrokinézu a keď sa to tá dozvedela, tak na mňa poslala takého obstaróžneho vysušeného dedka Aleazara. Keď ho mamička uvidela, tak skoro odpadla.
„Mama, premerlinaživého, to kde si ho vyhrabala?“ vyvaľovala oči.
„Kto hľadá, nájde!“, uškŕňala sa Lachesis. „Tak, poďme, šup šup, do práce!“, babička žiarila šťastím, Aleazar sa tváril, akokeby tam najradšej nebol a ja, ja som ničomu nerozumela. Moje schopnosti sa prejavili len pred dvoma mesiacmi, no babička ma hneď nastavila na intenzívny edukačný program, z ktorého som ani ja, ani môj tútor neni nadšení. A mne sa to navyše nechce. Veď koho by bavilo kukať sa na sviečku a čakať, kým začne dymiť?! No babička stále dookola hovorí, že som talent. Toho domáceho škriatka som podpálila nechtiac, ani neviem ako. A teraz musím trpieť.
Dnes mi ale výučba odpadá. Mamička, babička aj tetuška mi chystajú narodeninovú oslavu a preto ma celý deň prezliekajú z jednej ružovej veci do druhej a až keď mám na sebe dostatočný počet mašličiek, tak sa všetci radujú. Všetky su dojaté, babička má slzy v očiach a teta Hester veselo poznamená: „Och ako som ja toto nenávidela! Ale teraz to už chápem mama a odpúšťam ti!“ Potom sa uškrnie na mamičku a obe sa uhnú pred letiacou vázou.
Už sa neviem dočkať hostí! Záhradný altánok je krásne ozdobený, všade je plno dobrôt a ja som najkrajšia upíria princezná na svete. Radosť mi kazí len môj hnusný brat Aimar, ktorý všade rozvešiava kostry. Aj keď sa musím priznať, že sú celkom pekné.
Nakoniec som sa dočkala všetkých hostí! Prišla skoro celá rodina, rodinní známi a ich deti. Najviac som sa tešila na kamarátku Isil, Salix a trošku aj na Edwina. Dostala som veľa darčekov, ale najviac som sa tešila z minimetly pre najmenších a malého mačiatka od babičky. Vraj keď budem väčšia, dostanem šelmu. Totiž v našej rodine je zvykom mať za domáceho miláčika šelmu. Len moja mama bola výnimka, tá si osvojila trpasličieho draka. A ako animágus si za svoju premenu zvolila tučniaka, za čo ju babička skoro zabila. Mamička sa bránila tým, že keď študovala na severe, tak sa potrebovala meniť na polárne zviera. Babička jej to ale neuverila, lebo tučniaky žijú na juhu a doteraz jej to vyčíta. Vraj „potomok Prvej musí byť reprezentatívny“.
Mača dostalo meno Alojz.
„V skutočnosti to nie je mačka, ale knézl. V dospelosti sú oveľa väčšie, ako obyčajné mačky a navyše disponujú magickými schopnosťami. Ak sa k tebe pripúta, dostatočne ti prejaví svoju dôveru. Ak nie, opustí ťa. No nič sa ty neboj chumáčik môj, podľa toho, ako sa k tebe túli, niet pochýb, že budete najlepší kamaráti.“ Babička ma pohladila po bledom líčku a ja som si Alojza k sebe pritísla. Mal nádherný striebristomodrý kožúštek a zlatavé oči.
Popolnoci nás rodičia poslali do postele, vraj je už neskoro a my sa musíme vyvíjať. Keď sme sa svorne tvárili, že spíme, mamička sfúkla poslednú sviečku a zavrela dvere. Chvíľu potom sme boli ešte ticho, lebo počúvala za dvermi. Keď odišla, vyliezli sme z postele a skúšali novú metlu. Popritom sme sa hádali, ktorý metlobalový tím je najlepší. My dievčatá sme tvrdili, že Hollyheadske harpye, Edwin tuho trval na Magochesteri United. Moji bratia mali tiež najradšej Magochester. Stále tárajú o nejakom odpale, leňochoďom manévri a otáčkach. Mne sa najviac zo všetkého páčia hráčky. Keď raz budem veľká, chcem byť ako Vanesa, stíhačka. Tá je taká pekná.
Keď sme sa dovadili o metlobale, porozoberali sme muklov. Ešte nikto z nás žiadneho naživo nevidel. Edwin tvrdí, že niektorí majú dve hlavy, ale ja si myslím, že klame. Podľa mňa sú muklovia nudní, keď nevedia čarovať. A riadne leniví, Aidan mi rozprával o všakovakých prístrojoch, ktoré používajú, aby sa nemuseli veľmi namáhať. A potom tie krabičky v ktorých majú hlasy iných ľudí. Občas vidím na oblohe lietadlo. Nerozumiem, ako to môže lietať bez kúziel. Vraj to občas spadne a všetci zomrú. A tiež som počula o hrôzostrašných kovových veciach, ktorými sa zabíjajú. Fakt sú čudní tí muklovia. Mamička tvrdí, že nás nemusia zaujímať. Hlavne preto, lebo veľa vecí nechápu a hlavne nechápu mágii. Muklovia by ju zneužili na veľmi zlé veci. A preto je lepšie sa im vyhýbať. Asi má pravdu tá moja mamička.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár