Dnes, vlastne už včera, som mala tichú rozlúčku s mestom, v ktorom som sa naučila milovať prvýkrát v živote. Už viem, prečo ma to tak dnes ťahalo do Káčka. Bol si tam a čas sa vrátil o tri roky dozadu. Vyzeral si presne tak, ako ťa mám odjakživa uloženého v hlave. Bez dlhých vlasov, brady a rastafariánskych blbostí, ktoré na teba zavesila tá, ktorú v noci držíš za ruku.
Život na hojdačke je riadny zaberák. Nemáte na výber, buď ste úplne hore, život je lahoda-pohoda a potom zasa letíte strmhlav dolu. Ešteže ma ona chápe a dnes, vlastne už včera, bola so mnou, keď ma zožierali tie moje chmáry. Nikto nevie úprimnejšie povedať, že všetko bude fajn. Nosí po vreckách tie správne záruky. Vie, že aj keď ste bez školy, roboty, peňazí a chlapa, tak sa stále dá tancovať ďalej.
Keď som sa pred dvoma mesiacmi (len tak, tak) vrátila domov, mala som hrozný strach. Nie je sranda všetko nechať a prísť nazad s holým zadkom a sklonenou hlavou. Malo to byť inak. A ja som nemala v zálohe plán B.
A potom raz ráno, keď ma slnko zobudilo cez tie vaše parádne vikierové okná, vedela som, že sa moje vlaky prestali vykyvovať zo svojich tratí. Začala som sa smiať na plnú hubu, objavila zabudnuté a otvorila dvere farbám. Nezamilovala som sa do teba tak, ako si to myslíš. Mali sme rozohratú hru bez hlúpych pravidiel. Nič sme si nesľúbili a nič som od teba nechcela. Neriešili sme to, až kým... Veľmi by si chcel byť novodobým beatnikom, ja viem, ale máš v rukách nesprávne návody ako na to. Pretože žiadne ani nie sú. Ale to je už mimo mňa.
Dnes, vlastne už včera, som šla domov ľahká ako semienko púpavy. Vzduch sladko voňal, gitary dohrali a ty si na tých schodoch nesedel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
transplantovana
19. 5.mája 2011 22:29
lúbim ťa. a vieš, že to zvládneš
Napíš svoj komentár