nezabudnuteľným, výnimočným,
opojným a čarovným.
Ale nejde to, v duši prázdno.
Tma.
Rozumom vyprahnutá duša.
Nevôľa.
Láskavé slová, súcit aj poľutovanie,
nič z toho nechcem.
Nemám záujem.
Chcem byť sama, v ničote.
Tak, ako si to zaslúžim.
Tak, ako to mám v mojej hlave.
Sama, osamelá.
Nikým a ničím nerušená.
So spoločnosťou vína a
výčitkami obklopená.
Únava, zúfalstvo.
Nekrič.
Prosím.
Myšlienky, čo prehlučujú všetko.
Všetky pochvaly, všetky láskavé pohľady, slová.
Neberiem.
Neviem to.
Ja som si svojím katom.
Odsudzujem sa na samotu.
Zlom, vášňou, neláskou.
K vám aj k sebe samej.
Som si katom, neľútostivým.
Bez precedensov a bez pravidiel.
Bez zákonov a zľutovania.
Žiadne pravidlá neplatia.
Žiadne odporúčania, lieky, rady.
Dosť.
Zhorená kométa.
Padla na dno.
Či vzplanie ešte niekedy?
Iskrí.
Čo s ňou?
Nedá sa jej pomôcť.
„Večná honba, večný kruh, a večná parabola,
je stará ako vesmír sám, a bude ako bola.
I básne o tom píšu sa, i tie sú z toho mdlé,
i životy sa žijú v tom, i tie sú z toho zlé.“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
To by si kludne mohla dramaticky čítať na nejakom slam poetry
Napíš svoj komentár