Som to ja, ktorá na mňa zazerá uprene.
V odraze tmavého nočného skla,
Prísny pohľad môjho svedomia.
Chce viac, nie som jej dobrá.
Zdiera ma, je neobstojná.
Cudzím sa páči,
Mať úspech je krásne.
No nik netuší,
Čo je to za sen, mať sny nočné.
Tá , ktorá mi všetko vyčíta,
Nemá hanby, ani vyžitia.
Je to tá, ktorá sa v očiach iných skrýva,
Nemá súcit, je úprimná.
Vidí ma nariekať,
Skľúčenú, zlomenú.
S perinou súcitu prikrytú.
Bezcitná, s upreným pohľadom vztýčená,
Som to ja, hľadiaca na seba.
Nedá spať vyčerpanej duši.
Chce vyčítať, trýzniť, dusiť.
Nedá spať, má čosi v sebe,
Chce hlušiť, prekričať sny, blúzni.
Je neskrotná, žhavá, nedá spať,
Som to len ja sama, nespokojná, nedočkavá.
Chcem od seba viac, no nevládzem,
Zobuď sa? Spi? Uteč? Nemizne.
Najprísnejší kat, zrodil sa v tebe,
Nezobudíš sa zo sna, zobudíš sa v sebe.
Ty a tvoj odraz, prísneho ja,
čo prenasleduje kroky, necíti chlad.
Ráta len slzy a nespavé sny.
Kedy len dúfaš, že zobudíš sa,
A nie si to ty.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár