Nakoniec sme si stabilne udržiavali dvadsaťpäť mužov, dobre vycvičených a povyhrávali sme s nimi veľa bojov, len s malým počtom strát.
Jediný, kto sa nám so svojou armádou mohol vyrovnať bola žena menom Maria. Po roku a pol neustálych bojov mala pod palcom celý Texas a severné Mexiko.
Angelika, ako aj viacerí, ju chcela zosadiť. O pár desaťročí neskôr sme sa s ňou stretli v boji. Mala so sebou asi tucet novorodených a jedného staršieho.
Bol to vysoký blondiak a jeho telo nieslo známky tvrdého a dlhého boja. Naozaj to bol vynikajúci bojovník, to som mala možnosť vyskúšať si na vlastnej koži. Ak by dobre nebojoval, dlho by neprežil.
Jeho štíhle, no svalnaté telo sa pohybovalo nepredstaviteľne rýchlo. Mihal sa okolo mňa a keď ma už držal v tej najzraniteľnejšej pozícii- zuby mal len pár milimetrov od môjho krku- a ja som si myslela, že sa môj ne-život skončil, mykol sa späť.
, , Už viac nie.." zašepkal a potom zmizol aj s Mariou.
Nechápavo som za ním hľadela a vo svojom vnútri pocítila ohromnú vďaku.
Z tohto boja nikto neodišiel ako víťaz.
S Angelikou som sa po tom boji rozišla v nie moc dobrých podmienkach. Dosť sme sa pohádali a ja som utiekla znovu na severozápad do Seattlu. Bolo to niečo okolo roku 1890 a Seattle ešte ani moc nemal charakter mesta.
Ponevierala som sa po meste a pozorovala reakcie manželiek, keď ich muži na mňa pozerali s neskrývaným obdivom. No ja som po nich len ľahostajne prešla pohľadom.
Zmena pre mňa mala ešte len nastať.
Bolo to takmer o storočie a pol a ja som sa ponevierala znovu okolo Seattlu. Na toto miesto som si akosi privykla, cez deň som mohla vychádzať, pretože tu nesvietilo veľa slnka.
No tentoraz som k tomuto miestu nezamierila len tak náhodou. Dozvedela som sa od jedného nomáda menom Peter, že tu žije rodina nášho druhu, ktorí žijú rovnako ako ja.
Povedala som si, že už mám dosť samoty a tak som sa vydala ich hľadať.
Od Petra som dostala presný popis honosného domu v lese pri malom mestečku menom Forks. Ľahko som ho podľa pachu deviatich upírov našla.
Len čo som vyšla po schodoch, dvere sa otvorili a v nich stálo drobné dievča asi tak v mojom fyzickom veku. Mala čierne vlasy, zlaté oči ako všetci upíry- vegetariáni, a bola naozaj veľmi drobná. Musela mi siahať najviac po plecia.
, , Ahoj." Jej hlas znel ako zvonkohra.
, , Zdravím, uf, no, asi to vyzerá čudno, že som prišla až sem.." Odrazu som ani nevedela, čo som pôvodne chcela povedať.
, , Už o všetkom vieme, Kath, poď ďalej." Nechápavo som na ňu hľadela, ale išla som dnu. V tej chvíli som si uvedomila, že vchádzam do domu plného cudzích upírov a že mi to vôbec nevadí.
Viedla ma dlhou chodbou do obrovskej miestnosti. Tam sedelo ďalších osem upírov.
Na jednom som sa zastavila pohľadom a v myšlienkach sa vrátila o storočie a niečo späť.
, , Ty...? " slová sa mi zasekli v krku.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár