Studená voda obmývala ľadové kamene, prelievajúc sa od jedného k druhému sa na jej povrchu vytvárali spenené jazyky trblietajúce sa v skromnej žiare zimného slnka. Čerstvo napadnutý sneh pokrýval spiacu zem, miestami odokrytú keď sa lesné zvieratá snažili nájsť aspoň niečo po zub , dlho však odkryté neostali, snehové jazyky vytvárajúce sa vo vzduch spoľahlivo zakryli každý i ten najmenší kúsok zeme. Naokolo vládlo ticho, len občas narušované zavýjaním vetra preháňajúceho sa v nahých korunách stromov.
Tíšinou sa takmer nečujne začalo ozývať nespokojné vŕzganie až doteraz nedotknutého snehu pritláčaného k zemi. Ten, kto by sa viac započúval, začul by snáď aj nezreteľný zvuk ľudského dychu nesúceho sa povetrím spolu s vrzgotom snehu. Pravidelné vydýchnutia narúšali ticho zimného dňa. Náhle však utíchli. Hlasné zvonenie mobilného telefónu preťalo ovzdušie odrážajúc sa od okolitých stromov sa rozbehlo do stratena. Osoba, doteraz takmer splývajúca s prírodou, nahmatala zdroj toho neprirodzeného elektronického zvuku, na okamih ešte zaváhala a tichým povzdychnutím potvrdila prijatie hovoru. Po chvíli sa ozval hlas nazúreného ľudského hlasu, pripomínajúceho skôr štekanie besnej zveri než človeka dvadsiateho prvého storočia, no nič však netrvá večne aj tak o niekoľko minút hlas utíchol a krajinu opäť opanovalo ticho. Tiché vzlyky sa premiešavali so stekajúcimi slzami vytvárajúcimi na tvári nezmapovateľné riečiská. Krajina ešte viac utíchla, akoby aj ona cítila istý smútok sálajúci okolo, vietor sa už nepreháňal v korunách stromov, nezavýjal v nich, len jemný vánok rozfukoval snehové vločky padajúce na zmrznutú zem. Osoba sa znova pohla, pomaly sa vybrala ku zurčiacemu potoku, dvíhala jednu nohu za druhou akoby boli z olova, jej telo sa neustále otriasalo vzlykmi ktoré pomaly ale isto naberali na intenzite ozývajúc sa tak v blízkom lese. Tesne pri brehu zastala. Jedna slza sa skotúľala po líci a dopadlo priamo do priezračnej vody, ktorá ju okamžite pohltila a silný prúd ju začal unášať pomedzi kamene dolu tokom. S touto slzou akoby odplávala preč aj posledná nádej. Podoprela sa o strom a zahľadela sa do vody, do tej zmesi ľadových kryštálikov neusporiadane hmýriacich medzi kamením vo svojom prečudesnom tanci. Zatúžila sa jej dotknúť. Len ju pocítiť. Zohla sa a natiahla ruku. Ako sa jej ruka prvý krát dotkla ľadovej vody, zradná snehová pokrývka doteraz pokrývajúca kúsok ľadu sa odhrnula a noha ľahko skĺzla po tomto vyhladenom povrchu. Dievčina vykríkla, mobil ktorý doteraz zvierala v ruke vyletel do vzduchu, nohy sa pod ňou pošmykli a posledné čo si mohla pamätať bol približujúci sa ostrý kameň vyčnievajúci pri kraji potôčka a zvuk dopadajúceho mobilu na opačný breh. Spoza pier unikol šokovaný výkrik trvajúci len chvíľu, potom stíchol a do vody sa pomaly začala primiešavať jasno červená krv. Zaslzené oči ostali otvorené úžasom, vlasy boli polepené krvou ktorú voda usilovne obmývala, vyplavujúc tak z chladnúceho tela aj posledné zvyšky života. Voda tiekla inak a predsa stále rovnako, opäť bolo počuť iba jemné zvuky dopadajúcich snehových vločiek no v ovzduší bolo cítiť isté napätie slabnúce s každou dopadajúcou vločkou snehu.
Mobil bol už takmer celkom zapadnutý snehom keď opäť zazvonil. Jeho zvuk splýval so zavýjajúcim vetrom naplňujúc tak ovzdušie zvláštnym kvílením. Tento krát už nik nestlačil tlačidlo potvrdzujúce príjem, jeho zvuk nevzbudil najmenší pohyb len ruky červené zimou sa jemne nadnášali keď okolo nich prúdila voda.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
dreamagall  18. 2. 2008 20:23
vyborne napísané aj ked niekde prílišné metafory a prirovnania spomalujú tok deja ktory bol trochu nezaujímavý.
Napíš svoj komentár