Potichu sa roztápa. Kúsok po kúsku, hľadá teplo, ktoré ju premení na tekutinu. Postupne ju zabíja, celú sviečku. Nevynechá, nezabúda. Vosk sa topí a chvíľkami sa vlní, chveje, jej duša sa z neho leje. Vyteká a bez šance, bez návratu vrhá sa, bezhlavo chce zostúpiť po stene sviečky. Čo ten okraj? Podivná hranica. Nevie ju však prekonať. Stuhnú jej túžby? A ona s nimi? Prekoná ju? Možno, ak nie nič sa nestane, len veľký sen malej kvapky vosku stuhne rovnako ako mnohé iné. Nič zvláštne len tíško stuhne.
Kvapka vosku, v nej celá duša, nechce vzdať sa, tak to skúša. Chce ísť von, von za svetom. V ňom iste nájde väčšie teplo, nádheru a podmanivý plameň.
Vosku pribúda, bola by z neho snáď aj plná nádoba. Konečne preteká, úľavou sa rozteká. Po celej stene sviečky. Až na dno. Bez rozmyslu, bez zastania. Dotkla sa konca, zastudil ju drevený stôl. On už nemal toľko tepla, spadla k nemu z výšin a pády z výšky predsa musia bolieť. Rozkmitané častice stuhli a vosková slza stuhla. Nestihla sa tešiť z okolitého sveta, ktorý chcela tak vidieť. Studený stôl nebol tým čo očakávala. Preto bez slávy bez lesku a ani žiadneho rozbresku, skončila na ploche stola, stuhnutá a omámená. Tuhne a umiera. Častice už takmer stoja, predtým ju hriali, a pri svetle by iste znova pookriali ale to tu nie je. Len chlad stien okolo a vzdialené svetlo navrchu sviečky jemne ohrieva vzduch okolo seba. Našla svoju sponku z vosku? Možno áno, možno nie. Ona raz rozpovie.

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
midnightlady  12. 11. 2008 10:18
celkom dobre
2 
fotka
mementomori  13. 11. 2008 19:41
celkom dobre..len by som poevdala dost neprehladne napísané..ale nápad ako taký výborný
3 
fotka
antifunebracka  4. 12. 2016 21:15
Už dlho som nečítal strhujúcejší opis stekajúceho vosku.
Napíš svoj komentár