A stála som tam sama. Vlastne to tak ani nemalo byť, lebo môj spolužiak pod zámerom ešte viac nakaziť ovzdušie o ďalší škodlivý dym sa vybral za budovu odhodiť dnes už desiaty špak. Takže som tam stála, ešte stále sama, keď som konečne počula šesť ľahkých tónov, za ktorými nasledoval hlas oznamujúci príchod rýchlika z Bratislavy. S ľuďmi, ktorí mi prirástli k srdcu už po prvom a zatial jedinom spolu strávenom týždni. No najviac jeden.
Tak som tam stála a podupkávala nohou v celkom dobrej nálade, zato s poriadnou dávkou trémy. Počkala som, kým doznejú posledné zvuky škrípajúcich kolies vlaku a už som sa bzerala, kde sa vystrčia prvé hlavy zahraničných kamarátov. A je to tam. Prvý kufor spadol na zem. Jasné! Vykrivila som ústa do širokého úsmevu. Johanes a jeho ťažká batožina.. alebo deravé ruky? Zakývala som mu, a aj valiacej sa mase za ním. Ten koho som hľadala nejako utekal môjmu pohľadu. Hlučné zvítanie a už aj Maťo, ktorý si medzičasom doplnil nikotín v tele si podával ruky z chalanmi a babami... ale jeho nikde. Videla som Lujzu ako sa ku mne valí aj s stokilovou batožinou keď sa mi zatmelo pred očami.. "Hi girl" povedal Thomme a objal ma. Neviem čo som cítila. Aj keď sa ma to pýta každý. proste ma objal a následne ho Liisa odtisla a zopakovala to isté čo on.


Continue- next time

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
petronellka  4. 9. 2008 16:01
jej..vymenny pobyt,ci nie?
Napíš svoj komentár