Danka bola 10 ročné dievčatko so zlatými jemnými vláskami až po pás. Útla postava a nízka výška spôsobovali, že ju skoro nikde nebolo vidieť. Ale to, že občas zanikla medzi spolužiakmi, nebránilo jej fantázii, aby sa rozbehla naplno.
Dankiným najväčším snom bolo dotknúť sa neba. Ako dieťa mala právo tomu veriť, ale rodičia brali jej sny jedným uchom dnu, druhým von. Niekedy bola trochu sklamaná, že ju nikto neberie vážne, ale s tým si už ona poradila po svojom.
Vo voľnom čase sa pozerala na oblohu. Predstavovala si čo by mohli znamenať oblaky, rozmýšľala, ako to „tam hore“ asi vyzerá. Uvažovala, že či v nebíčku majú svojho kráľa , ktorého všetci počúvajú, kráľovnú, ktorá s láskou vychováva svoje dcéry a synov, z ktorých sa neskôr stanú nádherné princezné a urastení princovia. V teplých letných dňoch ležala na trávniku s hlavičkou otočenou smerom k oblohe a vtedy premýšľala o všetkých svojich detských problémoch: Čo povedala Katka Janke, a tá to požalovala Lucii, ktoré dievča sa páči Martinovi, a že či všetci počuli, že Vierka dala pusu Daliborovi. Takéto problémy trápili Danku, ale ten sen, sen ktorý snívala každučký deň, sen pre ktorý sa pohádala s Majkou, sen, ktorého splnenie si želala najviac na svete, bol dôležitejší ako čokoľvek iné. Aspoň pre ňu určite. Dotknúť sa oblakov.
Jedného krásneho slnečného dňa sa Danka zobudila na akési šepkanie. Avšak, keď otvorila oči, nič, ani nikto, kto by mohol také zvuky vydávať, nebol v izbe. Obava z neznámeho šepkania sa rozplynula veľmi rýchlo.
Bola totiž sobota, deň voľna, a pre Danku jeden z najlepších príležitostí rozplývať sa nad oblakmi, ktoré dnes mali obzvlášť nezvyčajné tvary. Ráno popri raňajkách pozerala rozprávky. Zabávala sa na Tomovi a Jerrym, ako sa neustále naháňajú, neskôr sledovala Šmolkov, ktorých zlý Gargamel ešte stále otravoval, a napokon, keď už bola od toľkého pozerania telky ospalá, na rad prišla rozprávka o nebeskom kráľovstve. Deti skákali po oblakoch, zaspávali v mäkučkej perine a zabávali sa rôznymi kúskami, ktoré by na zemi neboli možné. Keď sa rozprávka končila, stalo sa niečo neobvyklé. Vyzeralo to, akoby sa princezná z rozprávky pozrela priamo na Danku a povedala: „Snívaj ďalej, ono sa to raz splní!“ To hneď prebralo Danku z melanchólie, ale keď sa lepšie znovu pozrela na obrazovku, princezná sa prechádzala po parku so svojou kráľovnou, a o žiadnom nezvyčajnom okamihu nebolo ani chýru ani slychu.
Jej najobľúbenejšiu činnosť išla zrealizovať poobede. Ľahla si do mäkučkej trávy a pozorovala plávajúce oblaky. Naozaj sú dnes mimoriadne zaujímavé, pomyslela si. Vyzerajú presne ako veľká cukrová vata. Chcela by som tam skočiť“, pošepla, ale spánok ju premohol. Snívali sa jej nádherné sny o nebeskom raji. Mala oblečené nádherné biele šaty. Od pása nahor obsypané diamantmi, alebo niečím, čo sa na ne veľmi podobalo. Pripravovala nemalú sálu na nejakú slávnosť. Keď skončili s ozdobovaním, sieň vyzerala veľkolepo. Potom jej kráľovná povedala, že musí zaniesť korunku na malý stolík pri kráľovskom tróne. S radosťou chcela vyhovieť kráľovnej, už sa aj ponáhľala splniť to, ale zrazu potkla sa....a BÁC. Korunka jej vyletela z ruky. Zohla sa nad ňu nevšímajúc si vyčítavé pohľady, ktoré sa na ňu zo všetkých strán upierali. Veď sa nič nestalo, hovorila si. Ale keď sa naklonila nad korunku, s hrôzou zistila, že nemala pravdu. Jeden diamant chýba! Ako to teraz vysvetlí. Určite ju potrestajú...
A vtedy sa Danka zobudila. Hruď sa jej veľmi rýchlo dvíhala a klesala. Bola rozrušená z toho, čo sa tam hore stalo, akoby bola na mieste tej dievčiny ona sama. A bolo to také naozajstné! Pozrela sa smerom k nebu a na okamih zazrela jagot diamantu. Ale bol to naozaj diamant? Nezdalo sa jej to náhodou? Možno tak veľmi túžila po informácii z „hora“ že už nerozoznala čo je skutočnosť a čo je jej fantázia. Ale predsa len ten záblesk videla. To by bola schopná aj odprisahať.
Plná zmiešaných pocitov sa vracala zo záhrady domov. Nikomu nič nepovedala, aj tak by ju nebrali vážne. A tak, už bolo pol siedmej keď si zobrala večeru, a poležiačky si listovala svoju zbožňovanú knihu. Zhodou náhod tiež o nebesiach a oblakoch a nebeských anjelikoch... Už bola na konci, keď tu zrazu... jeden anjelik sa otočil a žmurkol. NEUVERITEĽNÉ!!! Ale to nebolo všetko! Privolal si Danku k sebe prstom, aby sa ešte viac naklonila nad knižku a pošepol: „ dnes sa to stane, uvidíš...“
Danka už naozaj nevedela čo má robiť. Nevedela či sa má tešiť alebo plakať. Bola úplne zmätená. Čo sa má stať? Čo? A čo keď je natoľko zmätená, že si myslí že to ten anjelik povedal, ale skutočnosť je iná? Naozaj nevedela.
Ale to už po ňu prišla mamka, aby ju uložila do postieľky. Danka ležala a pozerala sa na strop svojej izbietky, posypaný fosforeskujúcimi hviezdičkami. Nemohla zaspať, jednoducho nemohla. Točila sa na posteli ako vrtuľa, ale spánok, ba ani ospalosť neprichádzali. Vyskočila z váľandy a pozrela sa von oknom. Obloha, ako všetko čo bolo v ten deň úžasné, očarila Danku. Hviezdy svetielkovali, akoby sa predbiehali v tom, ktorú si Danka prvú všimne. Pozerala sa na ne a nedokázala odtrhnúť zrak. Zrazu ju zbadala. Najkrajšiu zo všetkých. A ešte k tomu padala. Padajúca hviezda. „Dotknúť sa neba“ zašepkala Danka hviezde, lebo vedela, že padajúce hviezdy spĺňajú každučké každé želanie...Zatajila dych. S malými obavami čakala čo príde. Prvá sekunda: zatiaľ sa nič nedeje. Druhá sekunda, možno sa to naozaj splní. Tretia sekunda, možno aj nie. Štvrtá sekunda, prečo sa nič nedeje? Piata sekunda, hviezdy nefungujú. Šiesta sekunda, som hlúpa že som si myslela, že sa to môže stať. Siedma sekunda... PERFEKTNÉ!
V strede izby sa jeden po druhom začali objavovať schody. Priesvitné, nič ich nedržalo vo vzduchu. Prechádzali cez okno a strechu akoby tam žiadna zábrana nebola. Niekto by si mohol myslieť že je šialenstvo na ne vkročiť, ale Danka verila svojim snom. Podišla k prvému schodu a vykročila pravou nohou. So zatajeným dychom čakala čo sa stane. Bol to zlomok sekundy. Zrazu sa začala rýchlo točiť. Vo víre farieb sa na seba stihla pozrieť. Šaty, ktoré mala oblečené vo svojom popoludňajšom sne sa preniesli do reality, a teraz zdobili jej štíhle telo. Sukňa dlhá až po zem s niekoľkými vrstvami, ale predsa vzdušná viala za Dankou, keď s očakávaním stúpala vyššie a vyššie. Nevedela, ako dlho kráčala. Možno hodinu, možno desať minút. Ale cítila, že hviezdy sú bližšie a bližšie. Všetko naokolo bolo atramentovo modré, skoro čierne, jediné svetlo dodávali mesiac a tisíce hviezd. Pozrela sa hore, a hneď videla, kde to ide. Nad ňou sa týčil oblak. Oblak nebol tmavý, ale naopak. Bol veľmi dobre osvetlený žiarou z mesiaca.
Už musí prekročiť len pár krokov a splní sa jej želanie. Posledný schod... a bola tam. Kráľovstvo!
Snažila sa zapamätať si všetko. Bála sa, že sa to každú sekundu môže skončiť. Obracala sa, pozerala na každú stranu, videla ľudí, ktorí ju, ako bolo vidieť, očakávali. Pán s korunou na hlave, ako neskôr usúdila, bol kráľ, k nej podišiel, ale to už bolo na malú Danku príliš veľa informácií naraz. Hlava sa jej zatočila a spadla na „zem“.
Keď sa zobudila, chvíľu si nevedela spomenúť, ako sa dostala do mäkkej izbičky. Nespala v posteli, lebo, ako sa zdalo, žiadne postele tam nemali. Ale to vôbec malej Danke nevadilo, lebo aj na oblačnej „posteli“ sa jej spalo vynikajúco. Nikto okrem nej v izbe nebol, a preto sa rozhodla obzrieť si okolie a nájsť niekoho, kto by ju vyviedol z tohto nebeského omylu. Obliekla si jediné šaty, ktoré boli zavesené v bielej skrini so zlatým rámom.
Vyšla z dverí a uvidela miesto, ktoré sa azda najviac podobalo námestiu, ale súčasne nevidela nič iné, čo by sa na námestie, ktoré poznala, podobalo menej. Zem pokrytá akoby bielou perinou zahalila každučký kúsok toho, čo mala Danka možnosť vidieť. V strede stál strom, aspoň storočný, pomyslela si Danka. Vyzeral, akoby chránil všetkých ľudí, celé nebeské mesto. Kmeň a konáre, striebornej a zlatej farby, pokrývali biele listy. Zrazu zafúkal vetrík. Spôsobil, že konáre stromu začali tancovať, až zo seba zhodili dosť veľké množstvo nahusto rastúcich lístkov. Padali, ako biely pomalý dážď.
Všimla si, že námestie v polkruhu obklopujú domčeky, presne také, akého vyšla pred malou chvíľou. Oproti domčekom stál mohutný palác s veľkolepým schodiskom. Bolo posiate lístkami, ktoré vietor zavial zo stromu. Tam, kde sa končili domy, viedla cestička do krajných častí mesta. Na námestí sa prechádzalo pár ľudí, oblečených v podobných šatách ako ona. Keď sa pozrela hore, videla lietajúcich anjelikov. Presne takých, akých mala nakreslených vo svojej rozprávkovej knižke. Bola by sa obzerala aj dlhšie, nebyť hlasu, ktorý ju prebudil z úvah.
„Danka poď sem, prosím ťa“ volala ju dáma z paláca. Danka, celá prekvapená, že niekto pozná jej meno, rozbehla sa v ústrety kráľovskému schodisku. Dobehla tam, a milá pani ju zaviedla do jednej zo svojich komnát a prihovárala sa jej.
„Takže, Danka, si v Nebeskom Kráľovstve. Povedz mi, či sa ti tu páči.“
„Ó, áno! Ani si neviete predstaviť ako veľmi!“ zvolala Danka.
„Možno nerozumieš dôvodu prečo si tu...“
„Ale áno! Rozumiem mu veľmi dobre!“ Vysvetľovala Danka. „Jednoducho sa splnil môj sen! Lebo ja som veľmi túžila po zázraku! Viete, ja som sa veľmi chcela dotknúť oblohy.“
„Rozumiem Danka. Ale to nie je celkom dôvod, prečo si tu,“ opravila ju kráľovná. „My sme s kráľom vychovali veľa detí: Aniku, Amálku, Alexandru a Anabelu, Daniela, Dávida a Dominika. Lenže všetky už vyrástli a povydávali sa do iných nadpozemských miest. Naše kráľovstvo nemá ani princa a ani princeznú. Pretože máme veľmi dobré schopnosti, už dlho sme ťa pozorovali, a zistili sme, o čom snívaš. Preto sme ti dali možnosť prísť sem, a rozhodnúť sa, či budeš alebo nebudeš s nami bývať a či nám dáš možnosť vychovať ťa tak, aby sa z teba stala princezná rodu Heawenovcow. V prípade, že sa rozhodneš, že tu zostaneš, tvoji rodičia tu môžu prísť za tebou a nažívať tu s tebou krásny a pokojný život. Prosím rozhodni sa ako najlepšie vieš do zajtra.“
„ Teta kráľovná a je to všetko pravda? Mohla by som tu zostať? Naozaj?“ neverila Danka.
„Ale to je predsa samozrejme!“ Zasmiala sa kráľovná. „Och, prepáč! Ani som sa ti nepredstavila!“ Zvolala kráľova manželka. „ Ja sa volám Anastázia a môj manžel, pán kráľ...“
„Kto ma tu spomína?“ ozvalo sa za dverami. Nato sa do komnaty dovalil zavalitý pán s veľkým bruchom a už na pohľad sa zdalo, že s tým pánom bude veľká zábava.
„Tak, milá Danka, toto je pán kráľ! Hlava celého mesta!“
„Len to nie!“ Zvolal kráľ. „To tak naozaj vyzerám? Nie, nie moja milá Anastázia. Až takú gigantickú hlavu nemám!“ Žmurkol na Danku a smial sa na vlastnom vtipe.
„Toto je kráľ. A volá sa Demeter.“
„O chvíľku je obed. Ty, samozrejme ješ s nami. Už len poviem, že dnes večer je slávnosť na počesť teba a princa.“
„Ale teraz poďme, lebo zomriem od hladu!“ Pripomenul kráľ.
Po obede poslala Danka domov list a vysvetlila rodičom, situáciu. Ubezpečovala ich, že je úplne normálna, a že všetko čo povedala, je číra pravda. Pozvala ich hore, že po nich pošle vopred dohodnutý nebeský koč. Čakala na odpoveď a hodinu pred večerou sa dočkala. Rodičia oznamovali, že aj keď si nie sú istí, či sa im to len sníva, prídu, a potom sa rozhodnú, či tam zostanú. Na večer ju pripravila jej nová pomocníčka. Obliekla jej biele šaty pretkávané striebornými niťami. Stolovanie bolo veľkolepé. Na jednej strane stola sedela kráľovská rodina. Na túto slávnosť prišli aj deti Anastázie a Demetera a s radosťou privítali v rodine Danku aj Alana. Stôl z druhej strany obliehali ľudia s krídlami, o ktorých si Danka myslela že sú anjeli. Po pravej ruke od vrchu stola boli usadení harfisti a iní hudobníci. Mali zlaté prsty zjavne odlíšené od ostatných ľudí. A oproti sedeli Settery. Oni podľa slov sprievodkyne nastavujú počasie , menia oblaky, proste všetko čo vidíme zo zeme. Po výdatnom obede nastal obrad a Danku aj Alana slávnostne prijali do svojich kruhov. Po oficiálnej hostine nasledovala časť len pre povolaných. Čiže pre kráľovskú rodinu. Tam sa pomocou čarovania milej tetušky Papity dozvedeli, čo je ich druhá vloha. Usadili nás naokolo sviečky. Papita ju oprskala strieborným práškom, potom tekutinou, a nakoniec pošepkala nejaké zariekadlo. Potom vzala do ruky niečo, čo vyzeralo ako odrezaná polguľa a prikryla ňou sviečku. Sviečka zhasla, a keď ju odkryla, uvideli sme celkom jasné krídla.
„Znamená to ,že som anjel?“ Opýtala sa Danka neveriacky.
„Ale áno, dieťa moje“ zvolala Papita, a objala ju. „Tu máš mešec so zázračným prachom“ podávala mi do ruky malé vrecko. „Pomôže ti pomôcť ľuďom. Nech sa ti darí dušička, nech sa ti darí...“Priala Danke šťastie.
Zrazu Danka pocítila nejakú tiaž na chrbte. Ale nebolo to nepríjemné, skôr naopak. Akoby pre ú vec ešte viac vzlietla. Pozrela sa do zrkadla. A uvidela to, o čom dosiaľ každý deň snívala...Krídla! Normálne anjelské krídla! Vyšla z domčeka a rozprestrela ich. „Ja lietam!“ Výskal malý anjelik. Bol to ten najúžasnejší pocit na zemi. Vietor vial Danke do tváre, strapatil vlásky a pohrával sa s jej vznášajúcimi sa šatami. A ona konečne zažila úplnú slobodu. Rozprestrela ruky, a hľadela na mestečko. „Môj nový domov“ pomyslela si.
Ešte nikdy sa necítila taká šťastná...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár