Šialenstvo

Ráno vstanem a chce sa mi plakať. Vôbec nie preto, že by som bola precitlivená alebo že by som stratila niekoho na kom mi záleží. Nie preto, že na mňa doma čaká teror. Nie preto, že nemám prečo a pre koho žiť (našťastie).
Je to rpeto, lebo sa zobúdzam zo sna... a vraciam sa do reality.

Neviem ako prebieha váš život, ale ja sa moemntálne zmietamv hurikáne povinností. Neustále do mňa vrážajú úlohy, ktoré som nesplnila, tlačia ma termíny, sužujú ma stále pribúdajúce a neubúdajúce veci, ktoré musím vybaviť, ktoré musím splniť... Každý si samozrejme myslí, že vec, ktorú mi zadal on alebo ona je najdôležitejšia na svete a jej nesplnenie sa tresce brutálnymi spôsobmi.
Keby od nich záviselo iba moje šťastie tak by bolo jednoduchšie odsúvať menej dôležité úlohy za tie, ktorým sa kradmým ktorkom blíži deadline. Lenže tieto povinnosti sú premyslene pospletané s ostatnými spolužiakmi, kamarátmi, profesormi, rodičmi.

Pýtam sa teda ako mám všetko zvládnuť naraz. Šklské povinnosti, ktorých mám ako gmnazistka nad hlavu, ma strašia každé ráno ri pomyslení čo ma čaká v škole, a ešte horšie, čo príde po nej.
Žiť v neustálom strese.
Toto od nás chcú? Niekto si môže povedať.. Ako si ariadiš tak aj máš.. Lenže to neije také jednoduché zariadiť si všetko.. presne skĺbiť učenie, krúžky, a mimoškolské aktivity tak, aby sa navzájom neobmedzovali a perfektne sedeli časovo...

Conclusion je, že 24 hodín denne naozaj nestačí. Pre pána jána, veď ja chcem spať!!! (Áno, ešte nespím.. lebo som dostala .. slinu

Napríklad dnes som hádam taká šťastná, ako už dávno nie... Prvá hodina nám odpadla a ja sa konečne vyspím aspoň o pár desaťminút navyše. Ďakujem

Už nehccem vstávať takýmto spôsobom. ja chcem žiť ako mladý človek ,ktorý ma mnoho voľného času a užíva si posledné roky temer bezstarostného života.. prečo to nehcce nikto pochopiť???

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu