Žltá ľalia

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali!
.
Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije -
a hrob všetko popije.
.
Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory -
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.
.
A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali!
.
Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať -
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?
.
To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.
.
Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete -
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.
Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
"Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!"
.
Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
"My budeme večne svoji,
nás ani smrt" nerozdvojí!"
.
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.
Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.
Pod prah si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji -
my budeme vždy svoji!
.
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.
.
Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac deň čo deň
a na tretí - raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. -
.
Prešiel rôček - aj žiaľ z očiek.
Ktosi klope na oblôček:
Kto to, kto to? "Ja som z mesta,
blúdim - neznám, kde tu cesta?"
Tam napravo, mladý pane -
za potokom na tej strane! -
.
Hora hučí, dáždik rosí;
a na dvere klope ktosi:
"Neznám, ako cez tú vodu,
niet lavičky ani brodu!"
Vyšla Evka, pokázala:
Tu, hľa! v kroví lávka malá!
A pán jej dá peniaz zlatý:
"Budeš na mňa pamätati." -
.
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
sotva prejdú tri či štyri,
už k chalúpke chodník šíry.
A v chalúpke pán už známy
v čiernom fračku - (s kopýtkami).
.
"Škoda ruži na kaluži,
keď môže byť, kde zatúži;
škoda živej osobe
s umrlcom žiť na hrobe.
Poď von, milá, z tej samoty,
zavediem ťa do paloty;
poďže, milá, poď von sťato,
zavediem ťa v striebro, zlato -
zavediem ťa do mesta:
budeš moja nevesta!" -
Evka dlho neniekala,
pravú rúčku pánu dala.
A on jej dal prsteň zlatý:
"Večer prídem aj so svaty!"
.
Vyšla Evka až na cestu.
Hľadí ona, hľadí k mestu,
jak vyzerá, tak vyzerá -
od poludnia do večera:
Ach, bože môj, bože drahý,
ešte nezrieť kolimahy!
Už slnko preč - začne sa tmieť,
a milého jak niet, tak niet.
tažko čakať v noci vonku,
ešte ťažšie v pustom domku.
Na ohníček triesky dáva
a za každou povzdycháva:
Poďže, milý, poďže ko mne,
bo sa srdce trasie vo mne! -
.
O polnoci prah zapuká:
Kto to? "Ženo, pusť ma dnuká!"
Kto? Bože! či to on?!
"On, tvoj Adam ide von,
ide, ide spod prahu:
čis" držala prísahu?!"
Jaj, kohútky, spievajte,
zamoriť ma nedajte!
Hybaj, hybaj, milý ko mne -
lebo hnedky bude po mne!
"Idem, idem, moja žena -
už som tu von po ramená;
idem, idem spod prahu:
čis" držala prísahu?!"
Vrznú dvere: "Tu ma máš!
Žena moja, či ma znáš?!"
Ach, čo to máš za podobu?
"Žena moja, ako z hrobu."
Ani uši, ani zraky -
"Hja, pod zemou svet je taký:
očí, uší - tam netreba,
tam sú svoji vedľa seba."
Len čis" to ty, Adam ľúby?
Tvár bez nosa, dlhé zuby.
A čože tak hŕkaš s nimi?
"Huj, od zimy - huj, od zimy."
Choď ku krbu! pri plameni
zohreješ si chladné kosti.
"Oheň,plameň je studený
pre skrahnutých mŕtvych hostí."
Ta príď zajtra na slniečko,
to i mŕtvu zem ohrieva.
"Nie! - na tvoje chcem srdiečko
priam, kým kohút nezaspieva!"
Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa!
"Moja ľúba, čo máš z báťa?
Boj sa, ženo, či neboj:
Tys" moja raz a ja tvoj!"
Vtom ju pojme do náručia -
on rumenie, ona bľadne:
kohút spieva - víchry zhučia -
i všetko sa vraz prepadne.
.
Stojí, stojí mohyla,
na mohyle zlá chvíľa;
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
Evka, žltá ľalija.
.
A spolnoci jej zať mladý
prichodí k nej na vohl"ady;
.
vyjde hore na mohylu,
tak on teší svoju milú:
ohnivý dážď na ňu leje
a s rihotom tŕnie seje.
.
A ľalija ťažko vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu