Moment.. Nie za svojimi . Všetci šli za tým MOJÍM snom. Za snom, ktorý bol pôvodne môj. Lenže boli ľudia, ktorí obdivovali mňa, moju osobnosť a mysleli si, že keď budú kopírovať moje kroky a dosiahnu moje sny, že budú ako ja. Mýlili sa. Nikdy nebudú ako ja. Aj kedy sa mi neviem ako chceli podobať.
Už po pár mesiacoch bolo vidno ako zaostávajú. Nie preto, že by na „tú moju“ cestu jednoducho nemali, ale preto, lebo si mysleli, že všetko, čo v živote mám je len tak. Nič nie je len tak. Možno to je pre nich ťažké uveriť, ale aj ja keď chcem niečo mať musím pre to niečo urobiť. Oni preto síce niečo robili, ale nestačilo to. A nakoniec aj tak vyhrali.
Všetka moja snaha sa v jeden „krásny“ júnový deň rozplynula. Ale nie mojou vinou. Ja som dosiahla, čo som chcela, chýbal už len jeden jediný, ale si ten najdôležitejší krok, zbaliť kufre a navždy odísť. A práve vtedy sa predo mňa niekto postavil a zabránil mi splniť si svoj životný sen. A tým, ktorí si privlastnili môj sen sa podarilo odísť. Teraz sú ďaleko. Majú, čo som chcela ja a sú šťastní.
Aj ja som nakoniec odišla. Nie tam kam som chcela, ale do trochu menšieho mesta. Do mesta, z ktorého neustále utekám. Neviem sa na to mesto pozerať s úsmevom. Tam som totiž nikdy nemala byť. A práve preto odtiaľ utekám. Preč, preč, preč. Od námestia plného ľudí, od obchodných centier, plných autobusov a meškajúcich električiek. Utekám od toho všetkého na svoje nové miesto. Miesto, ktoré doteraz nebolo ničím výnimočným. Pre ostatných ani teraz nie je, no u mňa sa niečo zmenilo. Môj pohľad na miesto, ktoré je teraz mojím najmilším, najdrahším na celom svete.
Naučila som sa však, že všetkého priveľa škodí. Aj priveľa chcieť, škodí. Po ničom prehnane netúžiť. To, že človek do niečoho vloží aj samého seba ani zďaleka nie je zárukou úspechu.
V mojom vysnívanom meste určite všetko klape ako hodinky aj bezo mňa. A ja sa snažím pomaly zmieriť s tým, že môj sen si žijú iný. Teraz už len nájsť si nový sen a nedať si ho nikým ukradnúť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár