Vlastne nie. Mega dar bola osoba, ktorá sa mi votrela do života. Začína to ako love story, ale toto bola friend story.
Postaví sa oproti vám malá, útla osôbka. Prihovoríte sa, veď čo iné vám zostáva, keď nasledujúcich pár hodín to bude osoba s ktorou budete makať a odpočítavať hodiny v práci. Úplne normálny rozhovor, až kým nezistíte, že s danou osobou toho máte toľko spoločného. Cez otázky: "Kde študuješ? a Ako sa voláš?" prejdete koníčky, filmy, dovolenku, knihy, pestovanie bio zeleniny smiley:, politiku a otázku multikulturizmu, až kým na vás nevychrlí vetu: "Som rada, že konečne sa s tebou môžem porozprávať. Pamätám si ťa z môjho prvého dňa v tejto práci. Si bola milá a všetko mi vysvetlila."... akože ja?.. jasné, už si spomínam. Jedno z mála dievčat, ktoré keď prvýkrát vkročili do nášho podniku slušne pozdravili. (väčšine z nich by som povinne dala lekcie slušného správania sa). Už si spomínam.
A vďaka takýmto, možno nenápadným, ale veľmi zaujímavým ľuďom, vám 12stka v práci zbehne ako po masle. Rozprávala som sa v práci už s mnohými, ale 12hodinový rozhovor, a stále mať o čom kecať, som ešte nezažila.
Ďakujem niekomu tam hore, a možno aj niekde inde, že to bolo tak super naplánované, aby sme sa my dve zase niekde mohli stretnúť a zistiť, že toho máme spoločného viac než dosť. Že teraz už piatky budú úplne iné, lebo mám v práci konečne niekoho s kým si mám, čo povedať. Niekoho správneho.
A čo z toho vyplýva? Zajtra pondelok. Zase smer práca. Ale nezabudnite. Úsmev nahodiť a veľa optimizmu a možno očakávania, čo všetko dobré vám práve tento deň prinesie.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár