Na brehu, na spráchnivenej drevenej lavičke posedáva starý pán so zodratou tvárou. Vedľa neho krotké dievča čupí v kabátiku s červeným krížom , práve starostlivo opatruje pánovo dokaličené zápästie.
„Nechaj,mne je už ajtak jedno” – povedal by najradšej stareček, ale nakoniec predsa ostane ticho. Čo ak práve zajtra príde prevrat, čo ak sa práve zajtra podarí spraviť prvý krok smerom hore, von z tohto biedneho boja. Nemá už totiž nikoho a neostalo mu nič iné, ako sa hrabať medzi odpadkami cudzích ľudí, inak by sa nenajedol. Občas sa mu podarí zohnať príležitostná práca, ale teraz so zlomením zápästím…
Najradšej by to vzdal a ukončil toto utrpenie, ale počas letných nocí, schovaný v svojom dobre známom úkryte, nemo hladí na hviezdy , potichu sa modlí a slúbi si, že to vydrží, že bude bojovať do konca. Nebojí sa, lebo vie, že predsa nieje celkom sám.
A dnešnú letnú noc ,pod hviezdami noc,pán si líha na obviazanú ruku, akokeby ho niekto uspával…
Na druhom brehu jazierka mladá žena v teniskách skleslo sleduje hladinu vody. Pôvodne si prišla zabehať, vdýchnuť do seba trošku vôňe života, nazbierať sily zo slnka. Je účastníčkou mučivého bludného kruhu, nechodí nikam, lebo nemá silu, potom nemá silu, lebo nechodí nikam. Sú dni, keď nevidí iný živý tvor, len svojho potkana spiaceho v tmavom kúte jej izby. Vtedy má pocit, že z nej vymrela schopnosť lásky. „ Pôjdem von, môžno sa na mňa niekto usmeje”, a teraz je tu, no nikto sa neusmieva. Nevládze ani behať, ale po dlhotýždňovej melanchólii a lenivosti a denne vyfajčených niekoľko cigariet sa ani nečuduje. Nepozrie sa na nikoho, úpenlivo hladí na zlatý most tvorený lúčami zapadajúceho slnka, potom si zmyslí a flegmaticky si odpluje rovno do vody. So sklonenou hlavou sa vracia do tmy a ticha prízemného bytu. Konečne sa môže opať zašit do objatia vyležaních vankúšov. Nedbalo si utrie trpkú slzu sebalútosti, že ani dnes ju nemá kto uspať…
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár