…až pokým nepríde pád. Krutý a nečakaný, ktorý ťa zastihne práve vtedy, keď to najmenej čakáš. Boli to oči niekoho z tvojich blízkych, ktorým si sa stal tŕňom alebo si spravil ty nejakú chybu? No to sa už nikdy nedozvieš a zatiaľ čo ty sa rútiš až na dno stoky, tej najšpinavšej a najsmradľavejšej, jej pery sa už v tú chvíľu dotýkajú niekoho iného, toho, kto vdychuje sladkú vôňu jej vlasov a tvojím zapaľovačom si pripáli tvoje najlepšie cigary.
Pád, taký dlhý a neľútostný.“
Tisíc rovnakých príbehov, ktoré sa stretávajú v stoke a len jeden spomedzi nich má šancu stať sa výnimočným.
„Vonku v zime a daždi, bez strechy nad hlavou, keď ti omŕzali prsty, si sa modlil, aby prišiel niekto, kto by ti zapálil aspoň tú jedinú premoknutú cigaretu, čo si schovávaš vo vnútornom vrecku potrhaného jesenného plášťa. Nohavice nevideli čistiaci prostriedok už pekných pár mesiacov, ale ty si rád, že ti ostali aspoň tie a košeľa, čo kedysi bývala bielou, ale bahno, tráva a jesenné opadané lístie ju už dávno zmenilo na čosi úplne iné. Pritískaš si golier plášťa bližšie ku krku a premýšľaš nad tým, kde by si našiel útočisko aspoň pred ťažkými kvapkami, čo sa lejú z neba a dávajú ti pocítiť, že na tebe už viac nezáleží. Zmyjú ťa z ulice ako ktorúkoľvek inú špinu, aby mesto vyčistili a pripravili na príchod ďalšej jari. Tlak v hrudníku a následná kašeľ, ktorý sa ti prederie hrdlom, ti dáva na známosť, že tej jari sa vôbec nemusíš dožiť. Vsunieš ruku do vnútorného vrecka a pohladkáš tú poslednú cigaretu, ktorú tam máš. Ešte nie, ešte neprišiel ten správny čas. Utiahneš sa pod najbližší most, kde si si navláčil zopár kartónov a sadneš si na ne. Tu aspoň na teba neprší, aj keď studený vietor z teba chce jasne vyfúknuť aj posledné zvyšky tepla, čo si pred vodou uchránil. Schúliš sa do klbka a myslíš už len na tu jedinú ruku so zapaľovačom, čo by ti osvietila túto temnotu a zapálila poslednú cigaretu tesne predtým než príde koniec.“
Kvap… kvap… kvap… Čas plynie a na dne stoky sa hromadia príbehy. Je načase niektorý z nich pustiť zase hore.
„Ruka v teplej koženej rukavici a so zapaľovačom, v ktorého plameni vidíš odrážať sa tvoj vlastný šialený úškrn. Prišla. Už to nebude trvať dlho. Vytiahneš cigaretu z vnútorného vrecka a vdýchneš do seba vlhký dusivý dym. Poďakuješ ruke za to, že konečne prišla. Vieš, že to je koniec. Spokojne odhodíš ohorok kdesi vedľa seba a tupo sa zahľadíš na špičky svojich topánok. Do zorného uhla ti vpláva tá istá ruka v rukavici. Sústredíš sa a zbadáš aj človeka kdesi za ňou. Jeho oči planú rovnako ako oheň, ktorý ti pred pár minútami horel pred očami a ty cítiš, ako sa tvoje ľadové vnútro pomaly začína topiť. Možno to nie je ten koniec, ktorý si očakával. Po dlhých mesiacoch začínaš v sebe cítiť niečo, čo si myslel, že už nikdy cítiť nebudeš. Nádej. Chytíš osobu za ruku a s jej pomocou sa postavíš. Slová, ktoré sa k tebe donesú, sú ako z iného sveta. Poskytnú ti pomoc. Oni? Sú tam viacerí… Vyliečia ťa a postavia ťa na nohy, aby si mohol začať odznova a vydobyť si to, čo ti kedysi patrilo. Za svoju pomoc nič nechcú, ale o rok sa vrátia s ponukou, ktorá sa môže, ale nemusí odmietnuť. Vietor, ktorý začne opäť besnieť, ti dá najavo, že to môže byť tvoja jediná šanca niečo so svojím životom urobiť. Rok. O rok sa s nimi uvidíš.“
V stoke je o jedno miesto menej, ale to sa rýchlo zaplní. Nezáleží na tom, koľko príbehov sa dostane opäť hore, nezáleží na tom, koľko ich namiesto nich padne dolu. Stoka je stále plná a tak to má byť.
„Ten rok, ktorý uplynul, sa nedal nazvať inak ako príbeh lúzera, ktorý mal väčšie šťastie ako milión iných lúzerov dokopy. Prijal si pomoc, vyliečil si sa z chorôb, ktorými si sa svojím bezdomovectvom nakazil. Vyčistil si si špinu spoza nechtov a nechal si si ostrihať vlasy hneď po tom, ako si si oholil tú dlhú pichľavú bradu. Oblečenie skončilo v koši a spolu s ním aj všetko, čo sa počas tvojho pádu na teba nalepilo aj s tým, čo po ňom pretrvávalo. Tvoj život bol teraz dokonalý. Omnoho viac dokonalý, ako bol predtým a ty si sa presvedčil na vlastnej koži, že z dna vedie cesta jedine hore. Naučil si sa plávať a už nedopustíš, aby si sa na dno ponoril opäť. Tvoje svedomie je tentokrát čisté. Až na tú jednu škvrnu, sľub, ktorý si pred rokom zložil. Po party u teba vo vile, keď už všetci zúčastnení odídu a ty ostaneš stáť na balkóne, popíjajúc svoje najlepšie šampanské. Tak kde sú? Čakáš predsa na ich ponuku, ktorú ti dnes majú dať. Kyvadlové hodiny švajčiarskej výroby odbíjajú tretiu hodinu nadránom, keď v tme pod sebou zbadáš mihajúce sa tiene. Položíš pohár na balustrádu a po ceste dolu schodmi ku vchodu premýšľaš nad tým, že minuloročná jeseň bola omnoho pochmúrnejšia, chladnejšia a daždivejšia, ako toto babie leto, čo ešte stále trvá.“
Plávanie na hladine stoky je ťažké bez záchranného kolesa alebo záchrannej vesty. Pozor ale na to, odkiaľ sú kúpené, lebo nie všetky ti vedia zachrániť život.
„Sadneš si v obývačke na pohodlný gauč a neveriacky zíraš na skupinu piatich ľudí, čo pred tebou stoja a pozerajú na teba. Príbeh, ktorý ti povedali, je neuveriteľný a ty napriek tomu kdesi hlboko v sebe vieš, že je to naozaj pravda. Si výnimočný a si výnimočný aj podľa nich, preto ti podali záchrannú ruku. Sú bratstvom, ktoré združuje tých najvýnimočnejších ľudí už po dve storočia a teraz si ťa vybrali, aby si aj ty vstúpil medzi nich. Dali ti rok pohodlného života a teraz od teba žiadajú, aby si dokázal, že si toho hoden. Ak odmietneš, už tvoj osud nebudú ovplyvňovať. Ak prijmeš…“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
17. 3.marca 2013 02:49
...???
Napíš svoj komentár