V živote každého človeka príde chvíľa, keď sa jednoducho zavrú oči a nevníma nič navôkol. Obklopí ho tma. Múry sa zužujú a nakoniec bránia akémukoľvek pohybu. Vlastne priestor ani nepotrebuje. Cíti sa v bezpečí sám medzi štyrmi stenami. Bez ľudí. ktorí by aj tak nepochopili.
Krásny, škaredý pocit ťukajúci na dvere srdca. Tak niejako sa cítila aj Ona. Ona to neveľké dievčatko v nemalom svete. Šialená, krásna, naivná, chladná, horúca, vášnivá...
Nebolo to prvý krát, čo ju život zrazil na kolená. Povláčil ju blatom, prachom. Z časti si mohla za to sama. Skúšala, kam siaha jej odvaha. Samozrejeme, že ľudia ju v tom povzbudzovali. Netrápilo ich, povedať slovíčko stoj, nerob to. Nie len škodoradostne sledovali jej trip. A potom, keď sa vrátila z tej cesty poznania zrazu tu nebol nikto, nikto kto by jej pofúkal odreté kolená. Kto by ju zobral do náručia a povedal to nevadí, rany sa zahoja. Ani jeden z nich, ktorí kričali len choď, choď ďalej po tom tenkom ľade ty to zvládneš, tu nebol. Ani jeden z nich nepodal ruku, nikto sa neobetoval pre topiace sa dievčatko. Komu by sa taká páčila? Premočená, bledá, vystrašená, uslzená. Sama sediaca na snehu v úbohom šate, zvierajúce kamenie vylovené z dna chladného jazera.
Jedine čas, čas ten najväčší lekár, rany zahojil, zohrial stuhnuté ruky, vysušil lesklé oči...čas ten čo nás nechá zabudnúť. A potom prišiel on...

...a ona zaviera opäť oči...

...pre ten okamih, pre to vzrušenie, pre tú nádej a pre tie múry.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár