A potom všetkom prišla prázdnota. Tam kde kedysi tĺklo srdce divoko a plné života ostalo len kus mechanického šrotu. Už to bolo len preto, že musí, lebo myseľ chce. Lebo oni chcú a je to tak správne.
Lenže život vyhasína ako ten plamienok, ktorý som kedysi zapálila, aby spálil celé moje vnútro. A teraz už nemá čo horieť. Popol sa vyplavil spolu so slzami von a zostala len ničota, pohlcujúca dušu.
Je mi to jedno, nech si bolesť kľudne vráža svoje pazúre do jej hĺbky nech zahryzáva svoju nenásytnú tlamu, tento krát som sa rozhodla utiecť. Dať sa na útek, zbabelí, ale krátky. O to účinnejší , nenávratný oslobodzujúci. Nechám odplávať spomienky, odpojím tú ubolenú, roztrasenú dušičku a darujem jej voľnosť. Od mojej zjazvenej mysle on mojich zrezaných žíl od toho nenávideného tela, od neho, od vás všetkých.
Ešte chvíľu, chvíľočku bude plápolať ohník. Ešte krátky čas bude vo mne bojovník a potom sa dám na ústup. Uhasím dobojujem....zaspím
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lucinka7
30. 8.augusta 2011 09:39
buď silná...
Napíš svoj komentár