S poslednou kvapkou nádeje kráčam v ústreti samote. Na konci toho dlhého tunela, vyhasínajúci plameň. Prajem si zachytiť moment, ten okamih vzpalnutia. Je však neskoro. Tvoje belasé krídla zhoreli. Zostal len popol poletujúci tmavou pustou ničotou. Uprostred toho všetkého stojím ja. Zatváram oči, zapchávam si uši, nie nechcem, aby si sa ma dotýkal, aby si moje vlasy zafarbil na čierno. Viem je to moja vina. Preto spolu s tebov vyhasla aj moja nádej.
Nemôžem prekročiť tú pahrebu. Ty si vytvoril nevyditeľnú stenu utkanú z ostnatého drôtu. Každy jeden pohyb ma zaplavuje bolesťou. Ostrie malých pichliačikov driape moju tvár, zarýva sa to kože na mojich rukách. Kričíš stoj.
Ale túžba, tá je silnejšia.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár