Stena naberá na svojej hrúbke. Ako veľmi som sa ju snažila zbúrať. Udierala som do nej päsťami. Kopala a keď som nevládala ďalej, tak som aspoň kričala. Sedela na zemi a s posledných síl doslova ju fackala. Nepohla sa ani jedna tehlička. Smutne som pozerala ako ten ľudský múr sa sfarbuje na červeno mojou vlastnou krvou. Tie škáry, ktoré boli medzi kvádrami ju vcucávali do vnútra. Môj elixír života sa stal potravou klamného kameňa. Ja a tá hlúpa stena sme stáli z oči voči ako dva bojové tábory. Neschopný sa ani jeden dať na ústup.

Neskôr som to pochopila. Bolo jedno, ako veľmi som sa snažila ten múr zničiť. On stále rástol, naberal na svojej gigantickosti. Žil a bol kŕmený mojou nenávisťou, mojou snahou...mojou pozornosťou, ktorú potrebuje k životu...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár