Možno to, bola tá chyba. Tá jediná. Chcela som ho naučiť len milovať. Len milovať? Nikdy by som nepovedala, že tento cit je tak ťažký. Ako som mu len mohla pomôcť. Ako? Na to som potrebovala pochopiť jeho vnútro, nájsť príčinu a zdroj toho ľadového srdca. Bola som jediná, ktorú si dokázal pripustiť celkom blízko, bližšie, ako by to sám sebe dokázal priznať.
Hovoril, že ľudia sú zlí, že on je zlý a bude zlým. Nechápala som. Prečo sa tak bránil tej myšlienke? Prečo videl sám seba tak pokrivene? Aké strašné tajomstvo zviera jeho dušu? Každým dňom sa jeho hnev stupňoval, bol nepokojný, smutný a... tie jeho oči. Oči len ukrývali veľkú beznádej a utrpenie.
Nechcela som, aby miloval mňa aj keď v kútiku duše som po tom túžila. Chcela som, aby našiel len tú svoju stratenú cestu, aby sa naučil milovať svoj život a naučil sa mať rád sám seba.
Vedela som od začiatku, že hľadal tú svoju slobodu v drogách. Snažil sa odpútať od reality, ktorá mu spôsobovala tú neskutočnú bolesť. Ale ako mohol len chcieť, aby som sa tomu všetkému tak mŕtvo prizerala?
Vravieval, že boh už nie je, že nás už dávno opustil. A pritom, to len on opustil sám seba. Myslela som si, že neha je liekom proti hnevu a nenávisti. Snažila som sa ho liečiť dotykmi, no on len uhýbal. Veril len v to, že kľud nájde len po dávke.
Každý deň som ho čakávala na moste a on každý deň prišiel. Za každým to bolo na ňom vidieť. Ako ho tá jeho droga obíjma ako sa smeje jeho očami ako premýšľa a ako mi ho kradne. Brala mi ho viac a viac, každým dňom. Viem možno som toho mohla spraviť viac, možno som ...ja som ho chcela mať len pri sebe. Vtedy som vedela, že všetko bude ok, kým môžem dávať na neho pozor. Bolo to ako jeho tiché volanie, volanie jeho zastrčeného ja. Miluj ma, inak zomriem
A jedného dňa ...on... neprišiel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár