Malý domček na kraji hôr. Maľovaný s kvetmi v okne. Biely veľký pes. Ranná melódia prírody a nekonečné pozorovanie západu slnka. Milovala som, keď mi unavený zaspával v náručí. Jeho pohľad, pohyby, skutky všetko maľovalo do vzduchu lásku.
V noci, keď som nedokázala nájsť kľud, alebo ma zvierali bolesti z nešťastnej choroby, mi na chrbát písaval ako ma miluje. Držal ma pevne v náručí a bezradným pohľadom sledoval moje telo. Slzy, ktoré mi utieral boli ako malé kúsočky skla, čistiace jednu dušu a zároveň zraňovali tú druhú.
Niekedy, keď som ho len tak pozorovala. Stál na terase a hľadel do diaľky. Nehybne. Pomaly a iste som videla ako ho beznádej zráža na kolená. Ale akú moc má už len človek? Len ľúbiť a milovať. Aké musí byť ťažké žiť, keď ten druhý umiera.
Boli dni, keď som mala dosť síl znovu stáť na nohách a energia sa ako keby z nenávratna opäť ocitla v chorľavom tele. Vtedy ma brával na tie tajné miesta, o ktorych sme vedeli len my. Posadil si ma vždy nežne vedľa seba na opadané lístie. Jemne ma objal a položil si hlávku do môjho lona. Zavrel oči. Zhlboka, ale kľudne dýchal. Bolo to vždy také zvláštne, cítila som, že sa bojí, bojí sa, že to bol posledný krát, čo sme tu boli takto jeden pre druhého.
Aké egoistické, aké samoľúbe musí byť, keď nedáte milovanej osobe na výber. A on na výber nemal, on totiž miloval. Pohodený na milosť nemilosť môjmu osudu. Dokážete sa na to pozerať? Ako veľmi musíte milovať, aby ste kvôli tomu druhému obetovali samého seba? Aby ste zabili to, čo sa zdalo byť dôvodom celého šťastia, ale aj neskutočného trápenia sa.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
33deniska33
18. 7.júla 2012 23:43
na toľko to bolo pekné, že mi to vháňa slzy do očí :/
Napíš svoj komentár