V zime hriala a v lete chladila. Tíšila bolesť, darovala objatie. Nedovolila samote vniknúť pod povrch. Hladila pohľadom, hojila rany dotykom.
čas je však vrah všetkého krásneho, čas zničí večnosť. čas zabije nesmrteľné. Pripraví nás o zrak a otupí zmysli.
A tak stačila nepatrnosť. Jeden okamih a na čarovných šatoch vznikla nepatrná diera. Zrazu stačilo potiahnuť za zlatú nitku a všetko to mocné sa strácalo každým dňom každým mesiacom.
A ona slabla. Ako by mohla dokázať ešte existovať bez svojho životného elixíra. Kvapka po kvapke sa strácala, hodiny dotikávali svoju pieseň.
Nohy sa podlomili, padla do prachu, slzy kropili vysušenú zem, slnko neúprosne zvyšovalo na svojej sile. Vietor ustal. Stromy odmietli poskytnúť tieň.
Vzduchom poletovali malé trblietavé motýliky. V ich krídlach sa leskol zamat.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár