Tak krátko...Sloboda býva smrť a smrť slobodou. Tam kde vyhorela vnútorné, lebo nič ine jej nezostávalo ako byť tieňom.
Následky sú vždy ničivé. Je to s tebou, moja mala pani, ťahá sa to mesiacmi, rokmi....následky konania. Nespočetne rany, ktoré si pôsobila, cítiš na vlastnom tele. Tak je to správne tak to má byt. Je ti to ľúto však...to je ale zbytočné...tvoja ľútosť nič neodčiní...keby si len vedela čo prežívali tie duše ubolene, kým ty si si svojvoľne lietala po svete, snáď ani nevedomá svojich činov. Ja viem je to v tebe tá nespútanosť živosť. Len škoda, že ťa tvoj démon ovládne rýchlejšie, ako by si chcela. Bez tvojej vôle. Jednoducho podľahneš pokušeniu. Aké je to krásne chvíľkové... nemyslieť len si vychutnávať voľnosť...ale je to vážne to čo si chcela ..na úkor iných ...nie, ja viem, že nie, moja Malá pani ...ale je neskoro sama si si vybrala, mozno sa všetko napraví, snáď ti bude odpustené aj inak ako len slovami. Odčiniť to, čo sa pokazilo je snáď nemožné v tejto situácii... a ty to vieš...možno preto hľadáš uník ...len nechápem čo ťa priviedlo na tu to cestu. Ty vieš, že vrátiť sa už nebudeš nikdy môcť. Myslíš, že tu zabudneš na spôsobené rany tvojou roztržitosťou, ľahkomyseľnosťou...nemôžem ti brániť v tvojom rozhodnutí. Nikto ťa nemôže zastaviť ...a túžby nie sú nezmyslené len niektoré sú nedosiahnuteľné...Tak stojíš tu teraz na konci svojej kratučkej cesty... Uplakaná... načo sú ti slzy v tejto chvíli, keď ku vyvrcholeniu tvojho rozhodnutia stačí jeden krôčik... mohla by si sa ešte vrátiť, ale to už nie je v tvojich silách. Dalej niesť následky ja viem, že si moc slabá a život tvoj je len klamlivá droga, bez ktorej len prezívaš. Aspoň sa ti to zdá tak. Však nemôžem ti už viac brániť. Tak ja budem len čakať kedy spravíš ten krok a ja ťa privítam s otvorenou náručou ako otec svoje dieťaťa.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.