Steny sa pohybujú. Nie zľava doprava, ale hore a dole. Skáču buchotajú, stlačia k zemi všetky nádeje. Myslela som, že sa mi podarí udržať tie múry padajúce na zem. Smiešne. Vzpriamene som dokázala stáť len pár dní.
Moja obľúbená stena je zo skla. Nazývam ju láska. Ja, na jednej strane a ty, na druhej. Pritisnutý tvárami k ostrím hranám. Otlačky prstov na každom kúsočku. Snaha ju rozbiť dychom, slzou, vášňou, krikom. Aká zbytočnosť. Nie tá stena, ktorá sa zdá byť tak krehká časom vpustila do seba železné nite. Preplietli sa pomedzi posledné štrbinky, prepúšťajúce tvoje teplo ku mne a tak cítim už len neúprosný chlad. Beznádej. Znovu a znovu sa pokúšam preraziť tu barikádu medzi nami. Však pád bolí...
A tak z pravej strany sa vytvorila druhá stena. Pevná becitná. Postavená z kamenia, z obrovských žúl. Pozliepaná tím najpevnejším cementom. Bola to priateľka na celý život. Vždy v tesnom opojení s mojim vnútrom. Nebolo možné sa pred jej nárazmi pripraviť...akoby som aj mohla...totiž Bolesť niesla to meno.
Vzadu bol priesvitný múr. Mohla som cezeň nahliadnuť. Bola to minulosť, čo však na svoj klamlivý vzhľad vážila snáď kristov kríž. Dobiehala vždy znovu a znovu bolo jedno v ktorom rohu sa ukrývam vrazila ten svoj klinec rovno do slabín do hlavy aby pripomenula hriechy...
Naopak na ľavej strane bolo len taký ľahký záves utkaný s pavučiny. Tak krehký stačilo sa ho len dotknúť a prepadla by som sa do priepasti končiacej v pekle. Boh vie prečo trestá samovrahov tak prísne. Lenže každé to vlákienko tvoriace múr môjho zdravia, bolo rozštiepené. A ten náštep sa prehlboval. Teraz sú dni kedy si želám len spať. Necítiť ten tlak ostatných stien na tú hodvábnu záclonu. Ako môže niečo také zdorovať, múru poskladaného s kamenia, s tehál a s mojich hriechov?
Myslela som , že mám veľa času ...zdolať a uhýbať sa nárazom lenže tá štvrtá puká. Každým dňom vzniká trhlina na mojej hrudi a bez liekov by som možno už nedokázala udržať to posledné čo ma delí pred priepasťou. Bola doba, keď si tú sklenenú stenu postavil rovno predo mňa a tak si sa ma pokúšal chrániť. Ohýbal si ju do kupoly a mňa uzavrel vo vnútri. Postavil si sa a chránil nárazy pred vonkajším svetom, lenže....ja som nedokázala žiť v sklenenom zvone a hoc to bola moja ochrana radšej môcť rozprestrieť krídla aj keď to znamená upáliť si pierko po pierku. Neskoro mi došlo, aká je sila lásky a, že bez nej tu stojím nahá, kľačiaca a túžiaca opäť cítiť tie sklenené rána, v tvojom sklenenom svete, ale so živími dotykmi...a so slovami ľúbim ťa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár