Ticho.
Ticho, ktoré strieda ešte väčšie ticho.
Slzy, ktoré tečú zo zotrvačnosti, zo zvyku.
Myšlienky blázna na blázna.
Vyhorené vnútro, zadymené kúdlami dymu bolesti.
Chvenie pier, túžiacich po dotyku.
Nekončiace výčitky.
Muselo to tak byť. Veci sa snáď nedejú len tak, bezo zmyslov. Alebo snáď?
Čo sa stane keď zoberiete žene dieťaťa? Keď jej zoberiete vôbec to právo sa stať matkou?
Nepomôžu objatia.
Načo súcit, na čo hlúpa snaha pochopiť to... Nedá sa. Je jedno ako sa snaží ignorvať. Prebíja bolesť bolesťou. Sú veci, s ktorými sa človek nevyrovná. Nedajú sa zahodit za hlavu a kráčať len tak ďalej. Nedá sa pozerať do budúcnosti, tá zomrela tá už nesmie byť, len moment len okamih prítomnosti.
Nemyslieť a nebolí.
Kiež by to bolo tak ľahké...
zostávajú oči pre plač a keby si aj oči vyplakala nevráti to späť.
Z
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár