Bude maľovať ostrým štetcom do žíl, bude čakať na oslobodenie, lebo bolesť je návratná. Červenajúci sa koberec na ňom položené nahé telo. Skrčené, privinuté samo so sebov. Sklúčené zimou. Dlhé vlasy dopadajú na biele ramená. Prikrívajú tvár, zakrívajú uslzené oči.
V rukách spasenie držané.
Tak uchop svoj kríž, vry si ho do kože. Bolí to, ach tak krásne bolí. Budeš musieť znovu nechať kotúľať slzy zo zelených očí, budeš musieť znovu cítiť, ako srdce sa rozbúcha zvonivým zvukom.
Rany, ktoré sa nikdy nehoja, kotré neustále otváraš, prehlbuješ.
Každý večer pribúdajú, ryhy, otvory, do duše. A ráno sa schovávaš pred ľuďmi, nepochopia to presne tak, ako to nepochopí on.
Schovaj svoje ruky, pod dlhý šat, schovaj svoju bolesť znovu do vnútra, nepodarilo sa ti to vypustiť.
V noci sedí malá postavička na zemi schúlená, v ruke nástroj ničvý, kreslí si ťahmi spasiteľa do žíl...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár