Za dom dopadajú slnečné lúče. Lúče, ktoré pomaly vpíja do seba hriešna tma. Vyzeralo to tak, že večnosť zostala v nás spať. Spolu sme išli skrytými cestičkami. Nemohol ich nikto nájsť, naše kroky viedli len tím svetom, pre iných neviditeľný, nepochopiteľný.
Ešte stále cítim tvoje bozky, na mojom tele.
Moje srdce pochopilo, ako rýchlo dokáže zastaviť.
Časom som zistila, že jeden druhého už nemôžeme viac zničiť. To dokážeme len sami, sami seba hodiť na dno. Nikto iný.
V poslednej dobe som vybudovala len bolesť. Príliš veľa som ublížila, príliš ...
...ako sa vie mačacie zlato krásne blyšťať, ako vie vábiť svojou nevinnosťou, svojou zraniteľnosťou ako bolí keď sa olúpe zlatistý lesk, keď diamanty sa premenia na kamene - studené, neľudské.
Ako sa dokáže duša triasť pod ťarchou hriechov aké je to keď zistíme, že už niet tej cesty, po ktorej si mi chodil na proti.
Keď našej večnosti opadnú lupene vernosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár