Prechádzala pomedzi pavučiny, cez záhony čiernych ruží, staré stromy sa skláňali ponad prašnú cestu. Perie bielych holubíc poletovalo v povetrí. Šedý závoj prikrýval chladnú zem. Malá postava sa predierala cez to šero dopadajúce na široké okolie. Všetko bolo temné sivasté ako jej duša. Ani slnko už nemalo tú moc tepla a svetla. Paprsky boli mrznúce, chladne, vraždili všetky farby na vôkol. Veľkoplepá záhrada, kedysi hrajúca melódiou lásky, teraz len ozrkadlovala jej bolesť, ktorá sa usídlila hlboko v srdci.
On bol vždy jej tieňom. Vychutnával si jej trpký tanec na chladnej lúke, miestami sa zdalo, že v tom víre sa snáď nedotýka ani trávy, ako keby sa vznášla pri každom pohybe, to krehké svtorenie.
V noci si ju ukladal do hodvábnej postele, prikryl zamatom, ktorý dokonale splynul s jej nahým telom. Čierne vlasy mala len tak rozhodené na diamantovom vankúši. Tak krásny kontrast jej bielej pokožky a tmavého súkna. Telo čoskoro podľahlo únave a oči sa zatvorili. Spadla do rýše temných snov. Ležal len tak pri nej a díval sa na toho krásneho čierneho anjela. Končekmi prstov jej prechadzal po krivkach tela. Cítil ako sa jemne chveje. Chcel ju vlastniť, zmocniť sa jej tela, mysle, srdca, vždy ho tá predstava privádzala do šialenstva, tak moc túžil, aby bola znovu jeho. Vždy ju miloval od prvého okamihu. Keď sa zadíval do tých očí, keď jej úsmev dokázal zahriať pri srdci...Tá malá princezná, ktorá sa zmenila na ľadovú kráľovnú.
Nemohol, nie tak ako to v smrteľnom svete.
Budievala sa ráno so smútkom v očiach vedela, cítila, že bol v tú noc znovu pri nej. Horúce slzy sa skotúľali po ľadovej tvári, pálili ako oheň. Zadívla sa na malý obrázok. Bol to už rok, čo jej vydýchol v náručí.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.