Bežím, stojím skáčem, kričím, prosím.
Vtedy ma obklopovala neha. Vtedy...Kedy. Ako by som len dokázala definovať „vtedy“ teraz. Nemožné, nekonečné , úvaha hlupáka.
Preklínam tie dni keď som a na ňu hnevala. Keď ma privádzala na pokraj šialenstva a ja bezhlavo som sa nechala pohltiť hnevom. Myslím, že som pochopila tie krásne slová „život je príliš krátky na to , aby sme sa hnevali“. Načo toľko výčitiek, toľko kriku. Viem, že teraz by som určité veci riešila úplne inak. Ale to by asi každý z nás.
Napriek všetkým našim zvadám, všetkým jej pokusom o útek, jej výsmevom som ju milovala tak ako nikoho predtým a viem, že už nebude ani nikto potom.
Každé naše milovanie obklopovala vôňa, ktorej sa nedalo nasýtiť. Zbožňovala som, keď mi unavená zaspávala v náručí či keď sa jej nežné prstíky hrali s mojimi vlasmi.
Tie večere, keď sme len tak brázdili nočné ulice, keď sme na brehu jazera pozerali západ slnka aj tie večere keď už nevládala prejsť cez cestu, keď jej choroba kradla krásu a posledné dni života všetky tie chvíle, tie okamihy sa zapísali niekde tam...tam do vnútra môjho JA.
Človek si myslí, že sa dokáže pripraviť....ja som si myslela, že sa môžem pripraviť. Je to vôbec možné zmieriť sa so smrťou milovaného človeka?
Priala by som si, aby ten koniec pre ňu nebol tak bolestivý. Nie život nie je ani zďaleka fér. Možno smrť bola pre ňu vykúpením....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár