Po dlhej dobe rozhodovania sa, bojom s mojou lenivosťou a neutíchajúcim zvukom môjho žalúdka, som sa vydala von do sychravého počasia. Nič nezvyčajné, no tentokrát moje kroky neviedli priamo k autu. Rozhodla som sa, pre menšiu prechádzku. Koniec koncov, ten obchod nie je až tak ďaleko. Samozrejme, že som to čoskoro oľutovala, lebo dážď nenechal na seba dlho čakať. V hlave sa mi okamžite spustil vodopád boharúhajúcich sa slov, z kotrého ma v momente prerušil nebadaný pohyb malého psíka.

Mokrý, zvadnutý, uzimený. Nemohla som si odpustiť ten smutný povzdych a rozhliadajúci sa pohľad na okolo. Hľadala som niejakého majiteľa, dieťa, ktoré ho tak svojvoľne pustilo skrz na skrz cestou plnou aút. Nie, nikoho som nevidela. Psík ustráchane cupotal popri ceste. Zmoknutý na kosť. Vodiči áut, myslami už v cieli svojej cesty, sa vôbec neunúvali pribrzdiť, alebo ho z bezpečnej vzdialenosti obísť. Prišlo mi ho neskutočne ľúto. Však aj on mal domov, len sa určite zatúlal. Niekto ho snáď doma čaká s plnou miskou bezpodmienečne tých najchutnejších psích granúl.


Obzrela som sa na pravo, ľavo s úmyslom sa rozbehnúť za ním. Kým som sa však spamatala, bolo už neskoro, stihla som len bez akého koľvek zmyslu za ním zakričať. Psík bol preč, zmyzol za zákrutou. Zostala som tam stáť a ešte chvíľu čakala. Čo keď sa vráti? Nevrátil.
Ktovie, aký osud ho ešte v ten deň postretol, kým mohol niekde v kľude zalahnúť a sniť svoje psie sny.
Domov som došla rovnako premočená, ako bol ten malý chlpáč. Ihneď som so seba zhodila všetky veci a hodila sa do vane s horúcou vodou. Myšlienkami som sa vracala k psíkovi. Potom mi to došlo. Aký je v skutočnosti malý rozdiel medzi tím tulákom a nami ľudmi.
Tiež, som bežala popri ceste, ako on. Nasiaknutá vodou, vystrašená bláznivými vodičmi áut, ktorým som poslušne zdvýhala prostredník za každým, keď prebehli cez mláku. Zmatene vo víre dokonalého automobilového chaosu a prudkého dažďa som stratila orientáciu. Točila som hlavu tak prudko do oboch strán, so snahou prejsť na druhú stranu vozovky, že som vôbec nič nevnímala. Tu zrazu, prebehol popri mne on. Bez náznaku akéhokoľvek záujmu o mňa, zahľadený do splnenia svojej cesty, ktorá strácala v tej situácii zmysel. Pobehoval zo strany na stranu, pomedzi prekážky, ktoré tvorili autá, tak úžasný vynález nás ľudí
Nevšímavosť a ľahostajnosť vodičov ho vystavovali, naozajstnej hrozbe. Koho to vlastne z nich zaujímalo? Niejaký zatúlaný pes? Nikoho.
Snáď ani netušili, že aj on má svoje miesto, "túžby" k niekomu patriť, mať niekoho, kto sa o neho postará a on mu za to obetuje svoj krátky psí život...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár