V jednej ruke plechovka od piva a v druhej dohorievajúca cigareta. Všade na vôkol bolo dusno, bolo cítiť dym, tlak a nespokojnosť.
U ľudí nebolo možné badať smiech.
Hriech v malej izbičke.
Komôrka pre nás dvoch.
Vyhnanstvo zo stereotypu.
Stála som nad ním a tienila vo výhľade. Len tak. On sa však ani nepohol. Stále žmolil v ruke svoj nápoj a špak, ktorý už hodnú chvíľku bol nepoužiteľný.
Kopla som do neho. Nič. Kopla som ešte raz. Nič. Myslela som, že vyletím z kože.
Pán Kľuďas.
Zrazu som pocítila silné zovretie ruky na mojom stehne. Stŕpla som. Bolelo. On, však nepovolil, nepovolil, ani keď som so sebou cukla. Ešte stále však mal zaujatú polohu.
Vykríkla som od bolesti a odskočila od neho hladkajúc si to bolestné miesto. Darovala som mu škaredú grimasu a vyplazený jazyk.
Ešte stále sedel, sem tam obrátil tú hlúpu plechovku k ústam a sem tam kukol na mňa. Pri pohľade na jeho tmavé vlasy som mala pocit, že do maliarskej štetky udrel blesk. Neupravený, strapatý v roztrhaných handrách. Ale vždy očarujúco krásny.
Teda...neviem, čo ma na ňom tak priťahovalo. Smrdel od chľastu a cigariet, pot sa snažil zakryť dajakým lacným deodorantom. A keď sa smial krochkal alebo vydával iné čudesné zvuky. A tá jeho večne zarastená tvár....On nazýval toto všetko nedbalá elegancia.
No boh môj "nedbalá elegancia" to je ako názov pre lacnú sieť obchodov s čínsko - francúzkymi štrikovanými ponožkami.
Ale aj tak bol príťažlivý, jeho slová, jeho správanie, to jeho "všetko mám u prdele, len nesiahaj na moju ženu" pôsobilo na mňa ako magnet.
Postavil sa tak prudko až som sa preľakla. Zdrapil ma, ako keby mu práve uleteli stránky z novín a on ich v poslednej chvíli stihol stiahnuť k sebe. Jednou rukou ma držal za zápästie a druhou mi pevne zovrel vlasy vzadu na šiji. Potiahol silno a násilnícky tak, že sa mi hlava zaklonila do zadu.
Začal ma tlačiť smerom k stene kým som nepocítila chladný múr na chrbte.
Možno som sadistka a možno som šialenec a možno je to láska toho tipu keď potrebujete násilie aby ste uverili, že vás naozaj miluje.
Miluje? nie to nestačí. Musí to byť posadnutosť. Musíte byť jeho jed v žilách, ktorý ho pomaly rozožiera, ale bez ktorého by zahynul.
A tým som bola. Neznášal môj plač, nedokázal sa pozerať na moje modriny. Ale často bol príčinou toho všetkého.
A ja? ja som provokovala ďalej. Patrila som medzi tých ľudí, ktorí sa vám smejú do tváre, hoc ma práve skopali na zemi. Bola som tá, čo sa vždy dokázala postaviť a hodiť provokačný pľuvanec do ksychtu aby pochopil, že je jedno ako ma zmláti aj tak ma nezlomí.
Nie nebála som sa ho. Pritlačil na mňa celé svoje telo. Nevedela som, prečo ani kvôli čomu. Facka, bum. Možno po toľkých rokoch som to už ani necítila. Chytil ma okolo pásu a zdvihol. V očiach sa mu trblietali slzy, ten znak beznádeje. a potom mi povedal len milujem ťa tie slová, ktoré odporovali celej tej chorej situácii.
Obopla som ho nohami kolo drieku. Pritisla som mu prst k perám. Smiala som sa tak bláznivo som sa začala smiať.
Potom ma pustil. Podišiel k oknu a zadíval sa na tmavú ulicu. Zostala som tam len tak hlúpo stáť.
vedela som, že musím odtiaľto vypadnúť. Z tohto mesta, bol čas...
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
3
ak je to skutočný príbeh, nie si žena, ale obyčajná handra čo so sebou nechá zametať nejakým sedlákom.. a ešte si to aj uvedomuje
fuj, nikdy by som nechcela takto dopadnúť, radšej by som bola celý život sama
fuj, nikdy by som nechcela takto dopadnúť, radšej by som bola celý život sama
4
@h8u samozrejme, že je to vymyslené aj keď si viem predstaviť, že také podobné pribehy sú aj v realite
5
vymyslene, ale dobre pisane .. a ked takeho stretnes, daj vediet, dam mu cez hubu za to aky je imbecil,
Napíš svoj komentár
skvelé.