Sivasté nebo naberalo na svojom čare. Zahalovalo celú krajnu do smútku, zomieralo posledne svetlo odrážajúce sa od čirej vody jazera. Tma pohltila všetko navôkol. Vryla svoje drápy do posledných živých tvorov. Uspala...
Slnko a svetlo mali už len prikrátke túžby, aby vydržali bojovať s temnotou. Bolesť znovu ukázala svoju moc.
Tento zázračný svet nebol vždy takýto. Boli tu kedysi dúhové farby a tá krásna tyrkisová v mojich očiach, ktorú vytváral pohľad na nebo. Bolo tu miesto pre lásku, nekonečné miesto. Ľudia tu mali podobu anjelov, s belasými krídlami. Možno tento zázračný svet sa kedysi mohol priblížiť k podobe raju...
... aká trúfalosť.
Stačilo tak málo a mohli sme to všetko zachrániť. Chcela som ťa previesť tou krajinou. A predsa sa stalo. Prekročil si prach vstúpil si do chránenáho sveta v mojom srdci.
Prečo ???
Prečo každa tvoja stopa zanechával blato na čistých cestičkách. Trhal si ľahostajne lístky zo stromov. Rozvíril si pokojnú vodu v jazierku. Nechcela som to vidieť ako sa krajina začla zmietať v nepokoji, nemnohla som. Kráčal si vždy totiž predomnou. Tienil si. A ja som ti verila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár