Boli dni, keď bola ponorená v tom svojom starom červenom kresle a hľadela pred seba. Popíjala zelený čaj. Nepovedala ani slovíčko, jej myseľ bola vtedy veľmi ďaleko, ona bola ďaleko. Občas sa vykotúľala z jej tmavomodrých očí slza. Vtedy na začiatku som ešte nechápala. Na moje otázky odpovedala len nesmelým úsmevom. Takto to išlo dookola, deň čo deň, kreslo a čaj. Občas cigareta, občas marihuana, tá bola ako vravievala, na vnútornú bolesť. Tak veľmi by som chcela vedieť, čo zviera tú jej malú dušičku. Koľko trápenia unesie ešte to neveľké stvorenie.
Po niekoľkých dňoch ako keby sa nič nestalo. Postavila sa a usmiala. Oči sa rozžiarili.
-Mám hlad, veľký, obrovský.
Vedela som, že v tom momente je zas všetko dobré. Opäť bola plná života. Podišla ku mne a darovala mi dlhý bozk. Prepáč povzdychla. Precupitala povedľa mňa ako malé vtáča.
Otvorila chladničku povyberala z nej všetko čo bolo možné ešte zjesť. Poukladala to na zem, posadila sa a začala jedno cez druhé hádzať do seba. Sadla som si k nej. Bola som šťastná.
Tá malá, ten stred môjho bytia, nebo môjho pekla ...
Sedeli sme tam len tak na chladnej dlažbe medzi prázdnymi plechovkami a obalmi od zmrzliny. Ja v rozťahanom tričku a ona v zelenom pyžame. Obraz dvoch bláznov. Pritúlila som sa k nej. Pohladila ma a oprela si hlávku o moju.
Jej dotyk, jej dych, jej bozk, jej nahota naše...
...Milovanie ...
....nabralo všetky svoje smery. Nemohla som mať nikdy dosť. Zbožňovala som ten hravý jazýček. Jej vášeň, rozkoš s akou prichádzala na vrchol erotických hrátok. To všetko ma privádzalo do hranice ozajstného šialenstva cítila som sa ako tá marihuanová cigareta, ktorú si ona tak vychutnáva pri každom ťahu.
A ja...
Nevedela, nechcela som si predstaviť, že raz by nemala byť pri mne. Že by som už nemala nikdy cítiť jej bledú pokožku, ktorá tak voňala po láske. Áno ak láska vonia tak potom tak, ako ona, s nádychom hriechu a s nádychom šťastia i bolesti.
Po tom všetkom som jej zaspala v náručí. Schúlená, odovzdaná.
Ďalší deň začal. A ona? ...Usmievala sa cez všetko to jej trápenie čo v sebe mala sa usmievala. Bola veľmi statočná. Bojovala, Boh vie, že sa naozaj snažila.
Čas však nezostane stáť len preto, že si to žiadame alebo preto, že niekomu bol ukrátený, že niekomu už ho nezostáva veľa . ... ona ho nemala veľa.
Jej zdravie chradlo. Pod jej veľkými očami sa objavovali väčšie a hlbšie kruhy. Čoraz častejšie krvácala. Zoslabla tak veľmi, tak náhle, že bol zväčša problém, aby dokázala vôbec sa postaviť z toho kresla, ktoré tak milovala. Vážila sotva štyridsať kilov. Prestala jesť, každý nádych niesol svoju dávku bolesti.
Nepomáhali modlidby, nepomáhal nárek, tichí plač každý večer, ktorý som sa snažila pred ňou utajiť. Zúfalstvo zaplavilo celú moju osobu, beznádej klincovala dušu k podlahe. Pred očami mi mizlo moje šťastie, môj zmysel života sa strácal spolu s ňou, s jej umierajúcim telom.
V ten večer som sedela na zemi opierajúca sa o kreslo a čítala som jej z knihy Malého princa. Mala zavreté oči. Na perách ľahký úsmev. Poprosila ma o dávku svojej medicíny. Netrúfala som si ani predstaviť akými bolesťami trpela a predsa napriek tím útrapám mi vravela aká je šťastná. Tabletky som jej rozpúšťala vo vode, to bol jediný spôsob, ktorým ich dokázala príjmať. Malinký dúšok, snáď si len navlhčila pery. Povzdychla si.
Kľačala som jej pri nohách a hľadela do jej očí. Uprela na mňa pohľad.
. Tak zvláštne krásny, plný lásky. Bol to ten okamih, ktorý sa zarýva do sŕdc na večnosť. Ten moment, ktorý vás bude sprevádzať po celý váš život.
Zomrela na druhý deň, nadránom. Nechala som ju pochovať na kopci, kde sme sa prvý krát stretli. Na tej lúke kde pred dvoma rokmi, totiž behalo dievča, bosé v bielych šatoch s radostným smiechom a plné života. Dievča, ktoré podišlo vtedy ku mne a povedalo poď ukážem ti zázračné miesto.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár